Rozprávkarka2

Týmto pozdravujem našu radnicu… Dúfam, že sa mi ten malý chyták v názve prepečie. :-)

Je zaujímavé, že niektoré javy sprevádzajú ľudí,  odkedy sa začali formovať do spoločenských zoskupení. K takýmto javom patrí aj platenie daní. Bolo súčasťou tých najstarších štátnych zriadení. Nevyhli sa mu ani stredoveké mestá. Špecifikom stredoveku však bolo viacnásobné platenie daní – kráľovi, resp. cisárovi, zemepánovi a cirkvi. Mestské kroniky nám často odhaľujú fakty, ktoré by inak dávno pochoval čas. Patrí k ním napríklad aj zápis v žilinskej kronike, ktorý hovorí o tom, že krčmár, ktorý vlastnil hostinec U Františka Rakocziho, musel zaplatiť mestskému magistrátu  dvojnásobnú daň.

V 18 storočí patrila Žilina do rozsiahleho Esterhaziovskeho panstva. Jej význam stúpol už tým, že bola majetkom palatína. Esterházi nebol prvým palatínom v dejinách Žiliny. Pred ním to bol aj Juraj Thurzo. Rozdeľovalo ich vierovyznanie (Esterházi bol zarytý katolík a Thurzo zase presvedčený evanjelik). Spájala ich zas funkcia pri cisárskom dvore. Treba si uvedomiť, že palatín bol druhou najvyššie postavenou osobou v krajine – hneď po kráľovi, resp. cisárovi. Pre rozsiahlosť Rakúsko-Uhorskej monarchie ho vykonávali štyria hodnostári – zvyčajne z najvyššej šľachty. Dolné zeme ( Chorvátsko, Sedmohradsko), mali svojho vlastného palatína (bána), Uhorsko s Rakúskom tiež a Horné zeme (Slovensko) taktiež.  Z rodu Esterhaziovcov vzišlo viacero známych mužov. Do histórie Žiliny však najviac zasiahol palatín Pavol, ktorý povolal do mesta františkánov a umožnil tak v meste rozvoj cirkevného školstva a charity. Pre úplnosť treba povedať, že Žilinu niekoľko desaťročí pred ním odkúpil Mikuláš Estreházi od Thurzovcov.  Preto by sme mohli metropolu severného Slovenska nazvať aj mestom palatínov. Navyše malo  kráľovské privilégia.

Žilina teda prekvitala, čo sa odrazilo v jej stavebnom rozmachu. Okolo rínku pribudli domy nemeckých kupcov a cechmajstrov, postavil sa sirotinec.  Mesto sa naučilo radovať – v priľahlých krčmičkách, kde sa pilo, jedlo, zabávalo. Výnosným sa stalo aj varenie piva. Výborným pivom sa preslávil najmä Hostinec U Františka Rakocziho. Jeho kvalita bola taká dobrá a povesť taká veľká, že si ho objednal aj samotný palatín. Podľa zmluvy mu mal majiteľ krčmy posielať niekoľko sudov piva do paláca v Bratislave. Ako to však už býva, tam kde tečie dobre pivo a točia sa toliariky, zbystrie pozornosť radných pánov. Stalo sa tak aj v Žiline. Gróf Esterházi si totiž od mestského magistrátu pýtal obvyklú, ročnú, zemepanskú daň.  Mestská pokladnica však nebola dostatočne plná. Preto sa žilinskí radní páni rozhodli zaťažiť miestnych pivárov dvojnásobnou, neskôr trojnásobnou daňou.  Dôsledkom bolo postupné upadanie Žiliny do chudoby. V ďalších desaťročiach sa k neprimeranému daňovému zaťaženiu pripojili aj epidémie cholery a mesto sa ocitlo na okraji katastrofy. Po požiari, ktorý v meste prepukol, dokonca niektorí ľudia hovorili, že je to trest za ,,pivovú“ daň.

Ako to všetko bolo, sa dozviete z povesti Pivo pre kráľovho palatína z knihy Kliatba Kožušníkovej vdovy.

Do hostinca „U Františka Rákocziho“, ktorý sa pyšne vypínal na rohu žilinského rínku, vstúpil pútnik v  zaprášených, no už na prvý pohľad drahých šatách.

„Hľadám nocľah,“ povedal. „Už tri dni som na ceste do Presburgu.“

„Dám vám najlepšiu izbu, ktorú mám.“ sľúbil hostinský. „Aj občerstvenie prichystám.“

Zaviedol neznámeho na druhé poschodie, ustlal mu posteľ, rozložil oheň v krbe. Ráno čakali cudzinca na stole bohaté raňajky. No najviac mu chutilo pivo, ktoré mu hostinský nalial. Na jeden dúšok vypil dva plné džbánky. Hostinsky spokojne pokrútil hlavou:

„Na vás je radosť hľadieť, pán môj… Bodaj by všetkým hosťom chutilo tak ako vám!“

Neznámy vytiahol z kabáta mešec, že zaplatí. Krčmár si odrátal peniaze za nocľah i za stravu, no pivo nezarátal.

„Zle počítaš,“ krúti hlavou neznámy. „Zabudol si mi započítať pitie.“

„Nezabudol, pane.“ odpovedal mu hostinský. „Ale to pivo, za to, že vám tak chutilo, vám dávam zadarmo.“

Neznámy cudzinec sa mu pekne poďakoval a odišiel.  Celý mesiac žil hostinec u Františka Rákocziho svojim obvyklým životom: hostia doň prichádzali i odchádzali, niektorí platili lepšie a iní zas horšie. O mesiac a deň však vtrhli do hostinca dvanásti žilinskí radní páni a poď ho rovno za hostinským. Ten sa zľakol, že vyviedol niečo zlé.

„Daň za alkoholu som už zaplatil…“ vraví.

„Neprišli sme pre daň.“ odpovedajú radní páni. „Ale z Presburgu prišiel na magistrát list. Kráľovský palatín chce, aby si posielal do jeho paláca pivo.“

„Kráľovský palatín?“ začudoval sa hostinský. „Jakživ som ho nevidel!“

„Videl, nevidel, patrí sa splniť jeho žiadosť. Odteraz musíš každý mesiac chystať desať sudov piva. A samozrejme, z takého vynikajúceho obchodu zaplatiť mestu daň. A to nie hocijakú, ale dvojnásobnú.“

Hostinský sa sprvu potešil, keď počul o palatínovej objednávke. Potom sa však jeho tvár zachmúrila. Zdá sa, že na pive pre palatína nezbohatne on, ale mestský magistrát! Nedalo sa ale nič robiť. Objednávka je objednávka.  Preto odvtedy každý mesiac chystal pivo pre palatína. Desať sudov nebolo jednoduché zohnať. Stálo ho to nemalo času aj peňazí. Najhoršie bolo, keď koncom roka prišli vyberači daní a žiadali od neho, aby zaplatil mestu zvýšenú daň. Hostinský musel veru riadne grajciarmi otáčať, aby nazbieral dosť peňazí. Tak to šlo po celé tri roky. Na štvrtý rok už mal takého obchodu vyše hlavy. Veď keď zaplatil to, čo od neho žiadal magistrát, sotva mu zostalo na chlieb. Preto sa rozhodol, že zájde do Presburgu, vyhľadá palatína a požiada ho, aby si objednal pivo inde.

Cesta mu trvala mnoho dní. Prespával na medzi. Živil sa skromne, len tým, čo mu žena na cestu zabalila. Keď konečne doputoval do Presburgu, zostala z neho len kosť a koža.  Sadol si na kraj cesty, rozhodnutý, že sa odtiaľ nepohne, aj keby mal čakať až do skonania sveta. Odíde, až keď vyrieši svoju pravotu. Nemusel dlho čakať. Palatína onedlho priviezol do paláca koč, ktorý ťahali štyri kone. Koč zastal pred bránou a palatín vystúpil. Keď ho hostinský uzrel, takmer si oči od prekvapenia vyočil! Nebol to totiž nikto iný, ako ten pocestný, ktorý pred rokmi u neho nocoval a ktorému zachutilo pivo. Vrhol sa k palatínovým nohám a silno ich objal:

„Neodplácajte sa mi za dobré zlým, spomeňte si, ako som vám zadarmo pivo nalieval!“

Aj palatín ho horko-ťažko spoznal. Veď to už nebol usmievavý a guľatúčky hostinský, ktorý mu pred časom v Žiline ochotne poslúžil, ale akýsi vychudnutý a ubiedený chlap.“

„Čo sa to s tebou stalo?“ opýtal sa ho prekvapene.

Hostinský mu porozprával, ako dopadol, že musí za desať sudov piva dvojnásobné dane platiť. Vtedy sa kráľovský palatín veľmi nahneval. No naoko sa ovládol a povedal:

„Len choď pokojne nazad domov, ja už napravím krivdu, ktorá sa ti stala.“