Rozprávkarka2

Taká malá vymyslenina, kto chce, nech jej verí a kto nie, tiež dobre!

Dopredu  upozorňujem: dnes som vo vývrtke. Hrabem sa v papieroch, triedim, vyhadzujem. A hoci vrčím na každého, kto prejde okolo, predsa ma tá činnosť naladila na inú strunu. Aby to bolo jasné – nerozladila ale naladila. Mozgové závity mám prepnuté a konečne nemyslím na to, čo sa deje vo virtuále. Oslobodiť sa od virtuálu nie je vôbec ľahké. Hodíte jednu vetu tam, inú onam. Niečo do fejsbúku, niečo  do fanboxu, niečo sem. A potom rozmýšľate, čo, kedy a kto vám odpovie. Zrazu zistíte, že sa trepete vo virtuálnej sieti, ste v nej až po uši, a nech robíte, čo robíte, nie a nie sa z nej dostať von.

Nuž, prišla mi pomoc, v podobe sna.

Dopoludnie  som jednoducho prespala. Spánkom, aký v poslednom čase nemávam, pretože sa budím na každý zvuk a šum. Sníval sa mi takýto sen:

Bola som aj so svojou silnejšou polovičkou na výlete v nejakom cudzom meste, trochu sa podobalo na Benátky. Vyhladli sme, tak sme hľadali reštauráciu, v ktorej by sme sa mohli najesť.  Moja silnejšia (a možno výnimočne lepšia) polovička z nejakého dôvodu zaostala. Tuším telefonoval alebo čo.  Zakričal za mnou, aby som išla do reštaurácie za rohom, vraj tam príde za mnou. Poslúchla som ho. V záhrade bol voľný stôl s dvoma stoličkami. Sadla som si zaň, keď sa zrazu z ničoho nič pri mne zjavila žena. Opýtala sa, či si môže prisadnúť. Vravím jej, že iba na čas, kým príde za mnou môj Peťo.  Odvetila mi, že na to, čo mi chce povedať, jej stačí štvrťhodina.

,,Mám schopnosť vidieť  do ľudí.“ hovorí mi žena. ,,Viem, ktorí sú majú ešte voľnú dušu a ktorí nie.“

Nechápavo som na ňu vytreštila oči.

,,Akože voľnú dušu?“

,,No proste voľnú… Nemajú na nej zavesených Písavcov z Galaxie NGC 147. Ale na tej vašej už sú. Vaše podvedomie sa snaží proti ním bojovať, no sama to nezvládnete.“

Počúvam, usmievam sa, no vo vnútri ma hryzie nepokoj. Kde sa zdržal ten môj, že ma tu necháva samú s takouto potreštenou ženskou?

,,Choďte sa pozrieť pred bránu, možno ho uvidíte.“ vraví mi žena.

Nedošlo mi, že presne prečítala moje myšlienky.  Nechala som tašku na stole a vybrala sa pred reštauráciu. Tam som zbadala toho svojho, ako kráča smerom ku mne. Zamávala som mu, aby vedel, kde presne som a vrátila sa k stolu. Neznáma už pri ňom nebola. No moja kabelka ležala otvorená na stole. Zmizol z nej mobil. Na jeho mieste ležal lístok so slovami: aj cez mobil sa písavci vedia prisať na vašu dušu. Preto som vám ho zobrala!

Tak!

Snívalo sa mi to!

:-) :-) :-)

Len celkom presne si nepamätám, či hovorila o prísavcoch, alebo písavcoch! Ono je to vlastne asi jedno. Pretože niektorí písavci sú fakt ako také prísavky. Prisajú sa k obrazovke a nie a nie sa od nej odtrhnúť, až kým sa celkom nerozlejú do posledného písmenka. Možno sú z galaxie NGC 147. Možno toť od susedov. No dokážu sa do duše zavŕtať tak hlboko, že máte potom problém dostať ich z nej von!

A teraz čosi o tej povestnej galaxii NGC 147. Nachádza sa vraj v súhvezdí Kasiopeia a objavil ju nejaký John Herschel v roku 1829. O jej obyvateľoch P(r)ísavcoch nič nevedel, ani to, že už sto rokov pred opicami poznali net…

:-) :-) :-)

Želám všetkým pekný večer  a neverte všetkému, čo sa sníva Rozprávkarkam.