Rozprávkarka2

(povesť z Kunerádu)

Kedysi viedla cesta z Lietavského hradu cez Stránske až do Kunerádu. Dnes po nej niet ani stopy.
Po tejto ceste často chodievalo panstvo na pozlátených kočoch. Cesta sa končila v poľovníckom zámku, v ktorom pán z Lietavy každú jeseň a každú jar poriadal poľovnícke zábavy. Pozýval na ne bohatých šľachticov zo vzdialených krajín a miest. Cudzokrajní páni, oblečení do hodvábu a drahých čipiek, však nevedeli rozoznať lesnú zver od obyčajného dobytka. Namiesto čižiem nosili vykrútené topánky s vysokými opätkami. Nechcelo sa im chodiť pešo po horách. Preto len z kočov strieľali na všetko, čo sa hýbalo, najčastejšie na dobytok, na ktorý naďabili popri ceste. Nejeden sedliak tak prišiel o kravku či o vola, ktorými ťahal pluh po svojom políčku. Podaní, čo žili pod Lietavským hradom, zlovôľu pánov dlho trpeli. Nemali nikoho, komu by sa mohli ísť sťažovať. Cisárovná bola ďaleko, až vo Viedni a lietavský pán sa ich žalobám iba smial.

Tak to bolo rok čo rok. Raz si lietavský pán pozval do zámku vyberanú spoločnosť. Po celé dni a noci nerobili nič iné, len jedli, pili, zabávali sa a tancovali. Po troch dňoch zábavy si zmysleli, že si pôjdu zapoľovať. Dvanásti páni nasadli do šiestich kočov a vybrali sa do Kunerádu. Parádne kone sa plným cvalom hnali po ceste, ťahajúc za sebou pozlátené koče.  Páni za jazdy pili, nalievali sa dobrou pálenkou.
„Kdeže je tá zver, ktorú máme strieľať?“ opýtal sa jeden z nich.
„Behá vám rovno pod nosom!“ odpovedal mu na to pán Lietavy.
Šľachtici sa vyklonili z okna. Zbadali sedliakov, ako orali pole. Kráčali popri voloch popri vyoraných brázdach. Opití šľachtici vytiahli pištole a začali strieľať, až kým všetkých nepostrieľali. Zostal žiť iba jeden starý, ťažko postrelený sedliak. Aj tomu však z otvorenej rany spolu s krvou z tela vytekala duša. Keď videl, že aj on umiera, zvolal:
„Bodaj by ste sa všetci do zeme prepadli! Bodaj by sa tá cesta, po ktorej ste sa do Kunerádu vybrali, stratila priamo pod vašimi nohami!“
Jeho kliatba sa splnila. Zem sa zatriasla, údolie roztvorilo a pohltilo cestu aj s pozlátenými kočmi. Nezostala po nich ani stopa. Stratili sa aj parádne biele kone. Namiesto cesty sa všade rozprestieralo zelené, trávnaté údolie. Iba tam, kde sa vyliala krv nevinných sedliakov, vyrástli kríky červených šípových ruží.

Hovorí sa, že občas, keď je mesiac v splne, cesta sa medzi kríkmi znovu vynorí. Objaví sa aj šesť pozlátených kočov, v ktorých sú zapriahnuté vyparádené biele paripy. Z okien sa vykláňajú dvanásti šľachtici. Hľadajú niekoho, kto by im ukázal cestu späť, do Lietavského zámku. No nieto nikoho, kto by sa pri nich pristavil…

(Z knihy Turkova stupaj)