Rozprávkarka2

Takto mi hovorieval kedysi môj otec, inak jednoduchý a skromný človek, ktorý však mal čosi, čo mnohým ľuďom chýba – chrbtovú kosť. Pre neho neexistovalo nikdy nehovor nikdy. Nie znamenalo pre neho nie a áno áno. Slovo podľa neho robilo chlapa, láskavé mlčanie ženu. Nemal rád ostré slovné výpady, pretože vedel, čo dokážu narobiť. Že z niečoho, čo je zábavou pre iných, sa môže stať tragédia.

Dávnejšie som zistila, že najväčšia múdrosť je múdrosť jednoduchých a skromných ľudí. Ako som na inom mieste raz písala, radšej budem dojiť so susedom jeho kozy, ako sa boriť so zvrátenosťou, nihilizmom a skazenosťou ,,veľkého sveta“. Ostatne, o tom, čo dokáže urobiť s dušou človeka na prvý pohľad nevinná zábava a ľahkomyseľnosť, hovoria nielen naši otcovia, ale aj mnohé ľudové povesti. V časoch, keď som sa presťahovala z Bratislavy do svojej terajšej ,,takmerlesnej“ samoty, som na mnohé natrafila – pri svojich potulkách lazami, samotami, kopanicami a dedinkami, kde žili ľudia, čo možno nemali digitálne prijímače a pripojenie na internet, zato však mali srdce v hrudi a v hlave zdravý sedliacky rozum. Jeden z nich, starý ujček z Mikšovej, mi raz rozprával povesť o jednoduchom, slepom dievčati z lesa, ktoré sa stretlo s ,,veľkým pánom z mesta“.  V svojej čistote a prostote nikdy nepochopila, že sa stala len korisťou pre svorku zábavy chtivých zvrátencov – a tak aj skončila. Ale povesť to povie lepšie ako ja. Tu je…

PREKLIATY GRÓF Z MIKŠOVSKÉHO KAŠTIEĽA

Kedysi, keď ešte mikšovský kaštieľ patril do maršovského panstva, žil tam vraj gróf, ktorý sa rád zabával. Každú noc usporiadal taký tanec, že muzikantov bolo až  za tri chotáre počuť.

To sa nepáčilo pustovníkovi, čo žil pod Súľovskými skalami. Márne však pyšnému grófovi dohováral, ten sa mu iba smial. Pustovník mal chovanicu, sedemnásťročnú Agnešku. Bola pekná, milá, no slepá. Ľudia ju aj tak mali radi pre jej dobrotu a večný úsmev na tvári. Kam prišla, tam jej do košíka kus slaninky vložili, ba aj čerstvý podplanúšik pridali.

Raz, ako tak chodila z domu do domu a prosila dobrých ľudí, že by jej z pecňa chleba odkrojili, uzrel ju gróf z mikšovského kaštieľa. Chystal sa práve na poľovačku. Slepé dievča sa mu zapáčilo. Podišiel k nej a povedal:

„Dostaneš jedla, čo ti hrdlo ráči, musíš si však preň prísť do kaštieľa.“

Naradovaná Agneška sa tam ihneď vybrala. Keď vstúpila do siene, gróf prikázal muzikantom, aby začali hrať. Zobral slepé dievča do tanca. Tancoval s ním celú noc. Keď začalo svitať, Agneška mu vraví:

„Daj, čo si mi sľúbil, pane, a pusti ma nazad k strýkovi.“

„Je tu mnoho hostí, s ktorými si netancovala,“ odvetil jej gróf, „až keď sa oni s tebou pobavia, až potom môžeš odísť.“

Pánski hostia tancovali s Agneškou do druhého i do tretieho rána. Na štvrtý deň už bola taká ukonaná, že nechcela nič iné, iba ísť domov. No gróf ju ešte stále nechcel pustiť. Na siedmu noc, keď už mala tej tancovačky viac než dosť, vychytila sa sama, že zo zámku odíde. Keďže však bola slepá, namiesto k dverám zamierila k oknu. To bolo také veľké ako brána. Nič netušiaca Agneška ho otvorila a vykročila do tmy. Spadla a zabila sa. Jej mŕtve telo priniesli grófovi sluhovia pod Súľovske skaly, kde býval pustovník. Ten ju po celý týždeň márne hľadal. Keď zbadal mŕtvu Agnešku, schytil ho strašný žiaľ. Vybral sa pred bránu kaštieľa a tam začal kričať:

„Bodaj by sa tvoj kaštieľ prepadol, bodaj by jeho múry padli na tvoju hlavu, bodaj by tvoja duša nenašla nikdy pokoj, bodaj by si bol navždy prekliaty…“

Gróf sa mu iba smial, no keď pustovník neprestal kričať, dal naňho poštvať psy.

Myslel si, že sa ho kliatba nedotkne, predsa sa mu však na dne srdca usídlil strach.

 Právom, pretože pustovníkova kliatba sa naplnila. Do roka a do dňa sa na tom najvyššom múre uvoľnila skala a spadla rovno na grófa, práve keď sa chystal vycválať s koňom na poľovačku. Naplnila sa aj prvá časť kliatby. Mikšovský kaštieľ sa síce neprepadol pod zem, premenil sa však na ruiny. Tie stoja pri Mikšovej až dodnes…

Z knihy ,,Turkova stupaj“