Rozprávkarka2

Pracovala som v Bytči, v regionálnej redakcii, ktorá mala svoju kanceláriu v budove Mestského úradu. Cestovala som tam každý deň autobusom. Bytčiansko bol zaujímavý región, plný zvláštnych životných osudov. Patril k mojim najobľúbenejším novinárskym terénom, do ktorého som rada chodila. Vždy som tu našla niečo nevšedné, historky, čo ma rozosmiali, aj také, čo vedeli rozplakať.

Jeden z najsmutnejších príbehov prišiel za mnou sám, nemusela som za ním šliapať do terénu.

Bolo to pred siedmimi rokmi, počas Štedrého dňa, asi o tretej popoludní. Zamkla som redakciu a ponáhľala sa na autobusovú stanicu. Bol už najvyšší čas pobrať sa domov a prichystať všetko na slávnostný stôl. Myslela som na svoju rodinu, partnera, dcérky, ako sa práve zvŕtajú okolo vianočného stromčeka, zdobia ho a balia darčeky. Chcela som byť čím skôr pri nich. Nepočítala som s nepriazňou počasia. Bola mimoriadne tuhá zima, napadalo plno snehu a autobusové spoje meškali. Nechcelo sa mi čakať na mraze, tak som vošla do bufetu pri nádraží. Okrem mňa a starej kopaničiarky, čo postávala pri radiátore, tam nikto nebol. Podišla som k pultu a objednala si šalát s rožkom a horúci čaj. Predavačka ma ochotne obslúžila, už ma poznala. Žena pri radiátore nás chvíľku pozorovala. Potom aj ona podišla k pultu – a pýtala si tiež čaj. Predavačka zapla kanvicu a chcela od nej jedenásť korún. Žena sa prekvapila:

,,To je až také drahé? Toľko nemám, iba päť korún…“

,,Jaj, teta Marča, „ vzdychla si predavačka, ,,veď to vám nestačí ani na horúcu vodu.“

Žena začala prosiť: ,,Veď mi daj ten čaj, Kvetka, doma ti zaň zaplatím.“

,,Kto by sa už k vám terigal na tú vašu samotu, tetka!“ zašomrala predavačka. ,,Už vám nič nedám. Dostali ste zadarmo pred hodinou.“

Prišlo mi starej ženy ľúto. Vytiahla som peniaze a doplatila jej čaj. Potom som ju prizvala k svojmu stolu, aby som ju trochu ,,pozvŕtala“.

,,Čo tu vlastne robíte… Prečo nie ste doma, veď sú Vianoce.“ pýtam sa jej.

,,Čakám na svoju dcéru.“ odpovedala mi. ,,Pracuje v Nemecku. V novembri mi poslala pohľadnicu, že dnes príde. Nenapísala však, ktorým autobusom, tak tu čakám od rána.“

,,A kde bývate, tetka…“

,,Až za Petrovicami, na samote. Kedysi som chodila do Bytče aj peši, ale už sa na to necítim, a v takejto zime by sa to aj tak nedalo. Až dcéra príde, sadneme spolu na autobus a pôjdeme domov.“

Odprevadila som ju na zastávku, kde zastavovali medzimestské spoje. Snežilo, navyše sa rýchlo stmievalo. Zima bola čoraz tuhšia. Nedočkavo sme čakali na autobus, ja na svoj, čo ma odvezie domov, ona na svoj, ktorý jej privezie dcéru. Ten jej prišiel skôr. Milovaná a očakávaná dcérka však z neho nevystúpila. Nádej a radosť v tvári ženy vystriedalo sklamanie.

,,Možno príde ďalším.“ utrúsila medzi rečou.

Ten však mal prísť až o tri hodiny, čo znamenalo, že bude čakať vonku, na mraze a snehu. Predavačka práve zamykala bufet, aj ona sa ponáhľala domov. Popriala som im obom šťastné a veselé, a nasadla na autobus. Doma som na drobnú, starú ženu z petrovickych kopaníc často spomínala. Rozmýšľala som, či sa svojej dcéry dočkala. S novým rokom prišli nové pracovné povinnosti a starká mi vyšumela z hlavy. Občas som sa síce zastavila v bufete pri stanici a rozhliadala sa, či ju neuvidím, no nikde jej nebolo. Zostala som presvedčená, že sa s dcérou stretla a strávili spolu krásne Vianoce. O pár mesiacov, niečo po Veľkej noci, som opäť strávila nejakú tu hodinku v bufete. Znovu meškali autobusy, už ani neviem prečo. Zašla som k pultu, objednala si čaj – a vtedy mi prišla na rozum starká, čo tu čakala na svoju dcéru. Opýtala som sa predavačky, či vie, ako sa má.

,,Zomrela.“ odpovedala krátko.

,,A dočkala sa vtedy dcéry?“

,,Nie… Zmeškala aj vlastný spoj domov. Musela ísť cez ten sneh, záveje, mráz a zimu, peši. Chytila zápal pľúc. No už nešla k doktorovi, zostala v svojej drevenici. Zakúrila si v peci a ľahla do perín. Bola však veľmi slabá. Nevládala si prikladať. Zaspala. V peci jej celkom vychladlo. Tak ju našla poštárka. Niesla jej pozdrav od dcéry, z Nemecka. Písala jej, že nepríde na Vianoce, ale až na Veľkú noc.“

,,Ako sa k nej dostala, keď spala a mala zatvorené?“ čudovala som sa.

,,Nemala zatvorené… Práve naopak. Nechala dvere poodchýlené, snáď preto, aby jej dcéra nemusela zbytočne búchať. Poštárka ihneď zavolala pohotovosť, ale už bolo neskoro. Teta Marča umrela v nemocnici, pár dní po prevoze.“

Dopila som čaj a vyšla z bufetu. Rozmýšľala som o živote ľudí na samotách a kopaniciach. O tom, koľko takých starkých, ako je teta Marča, tam ešte žije. Koľko z nich čaká na svoje deti. A koľko z nich sa ich vôbec nedočká.

Najkrajšie stromy pre tetku Marču…