Rozprávkarka2

Tak, aby ste vedeli, hneď z kraja vám to poviem, nech je medzi nami jasno. Ja som slobodymilovný tvor. Moja mama je tuláčka ako sa patrí. Pozná všetky vône lesa. Otec? Nooo, hm, to je trochu ošemetná záležitosť, ale vyparil sa hneď, ako ma urobil. Mama však preto nikdy nevešala chvost, načo by aj? Veď jej krásne, dlhé nohy, ozdobené jemnými, lesklými čiernymi chĺpkami, ľahko pritiahli pozornosť iných a jej vôňa by zlákala aj svätého. Naučila ma, že najviac chutí sloboda a najhoršie je, keď sme zavretí medzi štyrmi stenami. So všetkým ostatným sa dá poradiť.
Jedného dňa odišla aj ona, a ja som osamel. Trošku mi bolo smutno a dostal som hlad. Tak som si vyhľadal teplučké miesto pri kanáli, kam ľudia vyhadzovali odpadky. Jedlo sa tam raz dva našlo, nuž som sa napapal tak, až mi išlo brucho prasknúť a zaspal som.

Zobudil ma zvuk krokov. Také to ťukanie opätkov. Buch buch, klop klop, ťuk ťuk. Po ceste, ktorá viedla ponad kanál, kráčala akási panička. Vyfintená. Nohavicový kostýmček jej tesne obopínal telo, čierna kabelka, čierne črievičky. Musím uznať, dala sa zaradiť do kategórie fešánd, aj keď už mala svoje rôčky. Kráčala smerom k Budmerickému zámku, tak mi bolo jasné, že si ju budem môcť preštudovať bez toho, aby si ma všimla, neviditeľný, nespoznaný.

Vyšmodŕchal som sa z kanála a ukradomky sa vybral za ňou. Fíha, spravila veľmi zvláštnu vec. Keď bola z dosahu chalúp, na mieste, kde na nej žiadne ľudské oko nemohlo spočinúť (teda, aspoň ona si to myslela), tak si sadla na mylník a vyzula sa. Šup šup čierne topánočky do čiernej kabelky. A kráčala po ceste v silonových ponožkách.
Vtedy som usúdil, že je čas ukázať sa, zoznámiť sa. Znenazdajky, ako čert z pekla, som sa objavil pri nej. Veď som aj vyzeral ako čert! Vysoké, mocné nohy s čiernymi chlpmi som zdedil po mame a po otcovi veľký chvost. Prilepil som sa k tej bosonohej paničke s trochou strachu v duši. Väčšinou sa ma totiž zľakol každý, kto ma zbadal. Ale ona nie. Ona bola z iného cesta. Zasmiala sa, zohla sa, poškrabkala ma za jedným uchom, potom aj za druhým. Tak to trochu urazilo moju dôsťojnosť.
,,Pŕŕ, moja pekná bosonohá panička,“ vravím si v duchu. ,,Nemysli si, že sa do teba buchnem na prvý pohľad, to veru nie!“
Aby si uvedomila, ako to medzi nami bude, olízal som jej ruku. Zas sa len smiala, potvora. Tak som jej jemne pohrýzol dlaň.
,,Nerob, ty Truľo…“ jej smiech bol ešte hlasnejší, plný koketnosti. A ja som bol navždy stratený. Ach jaj, veď mi dala aj meno, ktoré mi zabudla dať vlastná mať.
Skrotený, so zmäknutým srdcom si to kráčam popri nej a počúvam, čo mi rozpráva.
,,Dostala som ráno mail,“ hovorí a krúti pritom tou čiernou kabelkou, v ktorej ma skryté čierne topánočky. ,,Písal mi Šéfinko. No, on ti je najlepší na svete, len ho zvádza Politika. A ja sa bojím, že mi ho pokazí. A keby len to,“ rozpráva ďalej panička. ,,dostala som aj druhý mail, v ktorom tá Politika začala zvádzať aj mňa. Vraj, aby som to s ňou skúsila. Napísať najprv jeden článoček, druhý, že je už čas, aby som sa s ňou zoznámila.“
Svätá pravda, zľakol som sa. Ojojoj, Politika! Najhorší ľudský výmysel. Dostal som strach, že moja pekná panička sa ňou dá zvábiť. Nuž som sa rozhodol, že jej naplno prejavím svoju lásku, ba čo lásku, priam psiu oddanosť, aby dostala inú inšpiráciu. Znovu som jej olízal ruku. Znovu ma pohladila – ale len tak podvedome, v hlave furt mala svojho Šéfinka a Politiku. Začal som cítiť, že je zle. Oblízal som ju znovu. Teraz ma už ani len nepohladila. Tak som spravil čosi, začo som sa jej v duchu dopredu ospravedlnil, no prinútila ma k tomu, tak nech má, čo chce. Riadne, schuti a nahlas som na ňu zabrechal.
To sme už skoro prišli k Budmerickému zámku. Moja fešná Panička sa tam oprela o múr a pozerá sa na mňa šibalskými očami. Kdeže strach. Tá by sa nezľakla, ani keby na ňu brechal sám diabol. Môj pokus zhodnotila slovami:
,,Truľo, ty si iste hladný.“
Zalovila v kabelke, vylovila z nej čokoládovú tyčinku a podala mi ju.“
Tým moje srdce načisto, nadobro, navždy, nafurt a naveky vekov dorazila! Ach, jaj! Nezostalo mi nič iné, len ju strážiť aj potom, keď vojde do zámku.
Usadil som sa pod jej okná a pozerám sa, čo robí. Sedí pri počítači a píše. Len dúfam, že o mne a nie o tej potvore Politike!

:-) :-) :-)

Haf, haf, všetkým vám tu brešem krásny deň, ja, Truľo, verný strážca Rozprávkarky