Rozprávkarka2

Tak ako všetky sviatky, aj Veľká noc sa odzrkadlila v ľudových povestiach.  Tri, ktoré vám dnes prinášam, ukazujú, že sa do tohto výsostne kresťanského sviatku, vkradli aj dávne pohanské zvyky. Sú z troch obcí Bytčianskeho okresu – Hvozdnice, Štiavnika a Kolárovic.

Dar svätého Petra     

 Keď Ježiš Kristus zostal visieť na kríži, vydal sa svätý Peter na púť po svete. Prišiel až do Kolárovic. Zaklopal na mnohé dvere, ale nikde mu neotvorili. Bol totiž oblečený do otrhaných šiat a všetci ho považovali za žobráka. Napokon zamieril do dreveného domu. Bývala v ňom chudobná gazdiná, vdova, ktorá nič nemala, len dlhy po nebohom mužovi. Veritelia jej všetko vzali: polia aj dobytok z maštale. Zostala jej jediná sliepočka.

Svätý Peter podišiel k dverám a zaklopal. Gazdiná otvorila. Hneď zistila, že je chudobný a hladný. Nemala v dome ani kúsok chleba, preto sa rozhodla, že zabije sliepočku a ňou nakŕmi hosťa. Svätý Peter nenechal ani kostičku, tak mu chutilo! No gazdiná mu nevyčítala, že pre ňu nič nezostalo. Uložila ho do postele. Sama sa pobrala spať na pôjd. Svätý Peter odišiel z domu hneď, ako vyšlo slnko. Gazdiná by spala až dopoludnia, keby ju nezobudilo kotkodákanie. Prekvapene vybehla do kurína a čo vidí: svoju sliepočku. Spokojne sedela na slame a znášala vajíčka. Nie hocijaké, ale zlaté! Ešte v ten deň ich gazdiná predala a vyplatila všetkých veriteľov.

Keď sa zbavila dlhov, stala sa zvláštna vec: Sliepočka prestala znášať zlaté vajíčka. No gazdinú to nemrzelo. Každý rok čakala na vzácneho pútnika, aby sa mu poďakovala za jeho dar.

Svätý Peter však do Kolárovic viac neprišiel. Kolárovické gazdiné ale odvtedy vraj na Bielu sobotu, večer pred Kvetnou nedeľou, zbierajú spod svojich sliepok vajíčka. Dúfajú, že budú zlaté. Keďže sa im ich až doteraz nepodarilo nájsť, robia z nich kraslice. Nájdete ich na Veľkú noc v každom kolárovickom dome.

Huspenina pre hada                             

V Štiavniku žil raz gazda, ktorý bol taký lakomý, že nedovolil svojej žene ani huspeninu na Veľkú noc variť.

A to veru zle robil, pretože ten, kto pre hada na Bielu sobotu neuvarí huspeninu, alebo aspoň vody z mäsa neodleje, zle obíde. Vedela o tom aj žena lakomého gazdu. Dlho rozmýšľala, ako by svoje gazdovstvo pred urieknutím uchránila. Napokon jej nezostalo nič iné, len ísť s prosbou po susedoch, nech jej dajú vody z vyvareného mäsa. Vyprosila si za dva hrnce. Doma ich postavila na sporák, že ich prihreje. Ako sa z nich para valila, zacítil vôňu gazda. Hneď sa prikmotril do kuchyne a rozkázal gazdinej, aby mu dala do taniera. Všetko zjedol, nechal len zvyšok na dne hrncov. Gazdiná, hoci jej v žalúdku vyhrávalo od hladu, vodu si nenechala pre seba. Tak ako bolo na Bielu sobotu v Štiavniku zvykom, potrela vodou veraje dverí, umyla si v nej ruky a zvyšok dala do hlineného hrnčeka pred dom.

Dobre urobila, pretože hady, čo žili vôkol Štiavnika, si všimli, že jeden gazda nedodržiava starý zvyk. Preto sa išli sťažovať ku kráľovi hadov. Ten sa hneď vybral na vlastné oči presvedčiť, ako sa veci majú. Práve keď kládla gazdiná hrnček pred dom, vynoril sa z trávy had s korunkou na hlave. Povedal jej:

„Zato, že si si od vlastných úst odtrhla a na nás myslela, dostaneš také bohatstvo, o akom sa ti nesnívalo. No tvojho muža stihne trest.“

Stalo sa, ako povedal. Gazda sa na druhý deň pošmykol a dochrámal. O týždeň dušu vypustil. Gazdiná sa do roka opäť vydala za múdrejšieho, lepšieho a pracovitejšieho. Nezabudla na stretnutie s kráľom hadov. Každý rok na Bielu sobotu mu odkladala pred dvere svojho domu kúsok huspeninky, tak ako bolo v Štiavniku zvykom. Jej domu sa odvtedy darilo.

Šťastná voda z veľkonočnej studničky                 

V Štiavniku žila taká dievka, ktorá sa žiadnemu mládencovi nepáčila. Akoby aj mohla, keď mala vlasy červené ako kohútie perie? Nadarmo jej mamka bedákala, že dievča zostane na ocot. Nenašiel sa nikto, kto by chcel ryšavú Anču za ženu. Preto zašla Ančina mamka za farárovou kuchárkou a spýtala sa jej na radu.

„Robíte všetko, ako zvyky kážu?“ spýtala sa jej kuchárka.

„Všetko!“ prisvedčila matka.

„A vypravila si ju už na Veľkonočnú nedeľu presne o dvanástej k horskej studienke, aby tam svoje šťastie našla?“

Vtedy si mamka spomenula, že tak ešte nespravila. Naradovaná sa vybrala domov, za svojou dievkou, aby jej povedala, že našla liek na jej starodievoctvo.

Na Veľkonočnú nedeľu presne na poludnie sa dievča vybralo k lesnej studničke, ukrytej v horách. Nieslo so sebou aj omrvinky zo sviatočného stola. Dievča totiž, hoci malo ryšavé vlasy, malo dobre srdce. Povedalo si, že nakŕmi lesné zvieratka a vtáčiky, ktoré cestou stretne. Keď došli ku studničke, nahla sa nad hladinu. Z vrecka sa jej vysypali omrvinky. Hneď sa okolo nej zleteli vtáčiky. Keď sa do sýtosti najedli, jeden z nich, ten najväčší, zlietol dievčaťu na plece a prihovoril sa mu ľudskou rečou:

„Umy sa v tej vode!“

Dievča ho poslúchlo. Umylo si vodou z veľkonočnej studničky nielen tvár, ale i vlasy. Vtáčiky jej ich potom vysušili vlastnými krídlami. Od tej chvíle už neboli ryšavé, ale zlaté.

Dievča sa o rok vydalo. Odvtedy v Štiavniku všetky dievčatá chodievajú na Veľkonočnú nedeľu na poludnie k horským studničkám a umývajú sa v nich. Chcú si tak, ako Anča, nájsť dobrého a bohatého mládenca.

:-)

Všetkým vám prajem krásne prežitie Veľkonočných sviatkov.