Rozprávkarka2

Pred niekoľkými rokmi sa mi vrátil brat z Ameriky. Prežil v emigrácii časy krušnejšie aj šťastnejšie. Býval v Chicagu, respektíve v jeho predmestskej štvrti, Berwyne. Chodieval tam do klubu, ktorý si založili Slováci. Rada ho počúvam, keď spomína na ľudí, ktorých tam stretol…  

Pravidelným návštevníkom bol aj Hodinár. Takúto prezývku dostal Francli, muž, ktorý sa narodil s telesným postihnutím. Mal hrb a necelých 160 centimetrov výšky. Nikto presne nevedel, ako sa do Ameriky dostal. Zrejme podobným spôsobom, ako mnoho ďalších, čo tam išli hľadať lepšiu budúcnosť. Zo starého domova si doniesol jednu drobnosť: hodinárske oko. Maličkú lupu, alebo ,,kukák“, ako tejto neodmysliteľnej Hodinárovej súčasti hovorili ostatní.

      Zdalo sa, že hodinárske remeslo nebude mať v Amerike žiadnu budúcnosť. Čína a Kórea sem vo veľkom vyvážali svoje jednorázovky, a domáca produkcia sa tiež za nimi nedala zahanbiť. Američania si nedávali hodinky opravovať. Ak sa pokazili, jednoducho ich vyhodili. Hodinár nemal prácu a dlho biedil, živoril. Nezarobil si ani na ubytovanie. Ktorýsi z jeho úspešnejších krajanov sa preto nad ním zľutoval a prenajal mu za dolár mesačne kurník.

      Niekto by sa mohol začudovať – kde sa vzal kurník v Chicagu? V Berwyne, ktorý v tom čase patril slovenským, poľským a českým emigrantom, to však nebola žiadna vzácnosť. Bolo tu zopár slovenských a českých reštaurácií. Ich majitelia sa snažili všetko robiť tak, ako to bolo za čias ich starých materí. A kuracinku si chovali sami.

     Jeden z berwynských kurníkov sa stal aj Hodinárovým domovom. Prerobil si ho, aby v ňom mohol pohodlne bývať. Oteplil si ho sádrokartónom, nasadil okná, aj dvere. Tu mal aj svoju hodinársku dielňu. Kamaráti mu sem nosievali vzácnejšie kúsky, ktoré si doniesli zo starého domova.

     Dlho sa zdalo, že Hodinár zomrie tak, ako sa narodil: hrbatý a chudobný. Z jedného dňa na druhý sa však na ňom splnil ,,americký sen“. V novinách našiel inzerát, že nejaká firma hľada odborníka na hodiny. Prihlásil sa naň. Firma patrila Japoncovi, ktorý sa rozhodol predávať v Amerike luxusné hodinky. A tie už neboli za dolár, ani na jednorázové použitie… Hodinár prešiel krstom ohňa. Dokázal svoje odborné vedomosti. Opravil zopár vzácnych kúskov s tým ,,kukátkom“ na oku, ktoré si pred desaťročiami doniesol zo starej vlasti.

     Japonec s ním bol spokojný. Dal mu stálu prácu. Hodinár si mohol splniť aj ďalší sen. Podrobil sa niekoľkým operáciam, vďaka ktorým sa jeho hrb stal menším, takmer neviditeľným. Stal sa z neho úspešný muž v strednom veku, ktorý zainponoval Japoncovej dcére, dedičke firmy. Vzala si ho za manžela.

     Hodinár dnes vedie firmu jej otca. Vraj mu narástol hrebienok a do slovenského klubu v Berwyne už dávno prestal chodiť.

     Ale kto vie, možno má iba veľa práce… :-)

:-)

Všetkým prajem krásny deň. S knižkou pomaly finišujem. A že mi Kussi v niektorom z komentárov pripomenul môj seriál o Emigrantoch, tak som ho vytiahla. Dala by som aj fotky, ale najprv si musím trochu preriediť blog, aby sa zmestili.

Pokračovanie