Rozprávkarka2

…  na to, čo bolí, čo má zostať skryté,

 jak chromá ruka pod rukávom kabátu.

Tisíc krát zamkni všetko, čo ťa trápi,

do krvi zamkni slovo plačúce.

Zo živej vody rozumu sa napi,

na jazvy nehľaď, nehľaď na srdce…

Tým, čo ťa ľúbia, pre ich lásku luhaj,

rozkolíš zvony poézie v nociach tesknoty.
Na nebi smutných objav sa ako dúha,

 nad cudzím srdcom, ktoré nenôti.

Báseň Miroslava Válka. Jedna z tých, ktoré  som si zapamätala na prvé počutie. Mala som šestnásť rokov, keď som ju čítala prvý krát. Nerozumela som celkom jej múdrosti. No odvtedy milujem nedeľné večery, pretože sa mi spájajú s touto básňou – a s nedeľnými chvíľkami poézie.  Istý čas to pre mňa znamenalo každú nedeľu byť doma, pred televízorom. Nasávala som do seba básne, ako iní alkohol. Keď  nedeľné chvíľky poézie zmizli z obrazoviek, cítila som sa ochudobnená a ožobráčená. Slovo ducha  – poéziu – vystriedalo slovo tela – suché a často neosobné spravodajstvo. Pritom múdrosť poézie je ako studňa bez dna.  Má v sebe zatajené hĺbky, ktoré je treba len odokryť.

Milovala som básne Miroslava Válka a Milana Rúfusa.  Obidvaja básnici sa od seba líšili ako oheň a voda. Válek bol básnik lásky a Rúfus básnik morálky.  Válek ma naučil vnímať lásku celistvo – ako súznenie duše a tela.  Aj keď boli ,,šmrcnuté“ erotikou, nikdy ich neoddelil od citu, od duše.  Každá vášeň sa uňho začínala v srdci, v pocite.   Nevyabstrahoval  do svojich veršov  vulgárnu telesnosť, ktorá sa nebadane a iste dostala do tvorby iných ,,pseudotvorcov“.   Žena ho vzrušovala svojou celistvou osobitosťou, jedinečnosťou, vnútrom, nie (len) telom. Všetkým svojim čitateľkám a obdivovateľkám (vrátane mňa) dal tak  ilúziu o tom, že mužov  priťahuje vnútorný svet ženy aspoň tak, ako vonkajšia podoba.

Poézia Milana Rúfusa zas bola ako čistá studnička, v ktorej sa mohla  (nielen) ženská duša vykúpať, očistiť a uvedomiť si, že na svete existujú aj iné hodnoty ako  láska. Že svoju nemennú konštantu majú aj také veličiny, ako je zem, matka, domov, dobro, slušnosť, morálka.  Písal o veciach, ktoré by mali byť základom bytia. Okolo ktorých ľudia prechádzali bez povšimnutia, respektíve, brali ich ako samozrejmú súčasť svojho života.  Nachádzal krásu tam, kde iní videli všednosť, sivosť. Vrátil váhu a dôležitosť veciam, o ktoré spoločnosť pomaly strácala záujem.

Viem tvoje veci… Vlažné vypľujeme.

Rozumiem tvojej výčitke.

Všetko sa vrýva do pamäti zeme

A nieto miesta pre plytké.

Všetko má svoju hĺbku. Pretrpené.

A cesta sa vždy vreže do mäsa.

Zem pamätá. A bohom pripomenie,

Že rachotili po nej kolesá…

Ďalšia báseň, Rúfusova CESTA, ktorá sa mi, tak ako Válkove NITE nezmazateľne vryla do pamäti na prvé prečítanie. Básnici umreli. Ich básne však zostali,  sú nesmrteľné. Zostali, aj keď sa z našich životov vytratili nedeľné chvíľky poézie. Zostali, aj keď tie chvíľky nahradili relácie plné násilia, krvi, drám a tragédií, alebo lacné seriály či sentiment  telenoviel.

Zostali…

A ja rozmýšľam, čo zostane po nás, aké slová…  Máme niečo, čo naši veľkí básnici nepoznali a nepoužívali: internet. Sejeme do neho slová, bez rozmyslu, bez zváženia.  Pritom sú zrkadlom našej duše, našou vizitkou. Raz tu ani my nebudeme. No slová zostanú… a budú rozprávať o tom, akí sme boli a čo bolo pre nás dôležité.