Striptérku, o ktorej som písala v predošlom dieli, som síce nestretla osobne (jej príbeh som počula v slovenskom klube v Berwyne), ale Johna áno. A jeho životný osud bol ešte smutnejší.
Vysoká cena za rýchly blahobyt
Na začiatok treba povedať, že Johnom nie je nikto iný, ako manžel Marišky (píšem o nej v druhej časti (berwynská hriešna panička). Prišiel do Ameriky po dvoch rokoch v záchytnom emigrantskom tábore vo Viedni. Keď odchádzal zo Slovenska, bol čerstvo ženatý, mal dvadsaťjeden rokov a trojmesačného synčeka. K emigrácii ho nepriviedli politické dôvody, hoci sa písal august 1968, ale túžba jeho mladej a krásnej manželky po lepšom živote. Na rozdiel od mnohých iných, ktorým v Amerike trvalo dlhšie, kým si našli prácu, John to zvládol rýchlo. Pomohlo mu v tom jeho nadanie na jazyky. Zamestnal sa v tlačiarni, kde tlačili Playboya a čoskoro to dotiahol na vedúceho v nočnej zmene. John si totiž zaumienil, že svojej žene a synovi dám čím skôr nadštandardné životné podmienky. Zapísal sa na univerzitu. Cez deň študoval a v noci robil. Zdalo sa, že vietor šťastia sa obracia k nemu a ženie jeho rodinu do bezpečného prístavu blahobytu. Zobral si hypotéku a kúpil si dom v lepšej štvrti. Sprvu sa chcel aspoň cez víkendy venovať svojej rodine, no vysoké nároky si od neho vyžiadali ďalšiu obeť. Aby mohol mať naozaj ,,všetko“ musel prijať aj druhé, vedľajšie zamestnanie. Zaplatil za to daň. Jeho manželka Mariška, ktorá medzičasom porodila druhé dieťa, si našla iného.
Biznis zo smetiska
Rozvodové konanie zabrzdilo Johnovu úspešnú kariéru a obrátilo celý jeho život naruby. Mariškin nový partner, emigrant z Poľska, za ktorého sa aj neskôr vydala, mal na rozdiel od Johna dosť peňazí na advokáta. Po mnohých súdnych prieťahoch John prišiel nielen o manželku a deti, ale aj o dom, v ktorom býval. Stratil zamestnanie a aby mohol splatiť hypotéku, musel ho predať. Zvyšok peňazí, čo mu zostal, padol na súdne trovy. Po rokoch relatívneho blahobytu a úspechu sa ocitol vo fáze, ktorú už väčšina jeho emigrantských súputníkov mala za sebou: na nule. No John sa ani potom nevzdal. Našiel si zvláštny spôsob obživy. Začal na chicagských smetiskách zbierať použiteľné odpadky: umývadla, vodovodné kohútiky, záchodové misy, lampy, rúry… Očistil ich a predával na blšom trhu. Po troške, pomaličky si budoval nový kapitál. Neskôr si otvoril bazár, v suteréne domu, ktorý si prenajal. Zdalo sa, že sa silou vôle a húževnatosťou vyhrabe z problémov, do ktorých sa vďaka rozvodu dostal. Malo to však malý háčik. Mariškina zrada bola preňho kýmsi gombíkom, ktorý v ňom spustil nenávisť voči ženám. Nedokázal už so žiadnou nadviazať nový vzťah. Vyjadroval sa o nich pohŕdavo a veľmi vulgárne. Len jednu si ctil, svoju matku. Hovorieval, že to bola jediná žena, ktorá ho úprimne milovala. A pri spomienkach na ňu mal slzy v očiach. Možno to bolo tým, že ju celé roky nevidel. Jedného dňa sa však rozhodol, že sa to zmení. Zatelefonoval jej a pozval ju, nech s ním strávi niekoľko mesiacov. S radosťou súhlasila.
Pytačky na Slovensku
Odvtedy ju začal pravidelne každé leto pozývať k sebe. Konečne sa mal s kým porozprávať, komu sa vyžalovať zo svojho nešťastia. Chápavá matka si ho vypočula. Videla, v akých podmienkach žije a mala obavu, že napokon celkom ,,zdivie“. Preto mu poradila, aby si hľadal nevestu doma, na Slovensku. O pol roka John vycestoval do starej vlasti. A podľa rady matky si začal hľadať nevestu. Nechcel ženu z mesta, myslel si, že všetky budú ako Mariška. Hľadal skromné dedinské dievča, ktoré znesie spôsob života, akým žil. Aj našiel, neďaleko Prešova. Bol ochotný okamžite sa oženiť, len aby mohla vycestovať za ním do Chicaga. Našťastie rodičia dievčaťa vytušili v Johnovi večne nespokojného dobroduha a svojej dcére takýto nerozvážny krok nedovolili. Odmietnutý a urazený pytač sa vrátil do Chicaga. Jeho zlosť na ženy ešte viacej stúpla. Odniesla si to ukrajinská emigrantka Oľga, ktorú spoznal v lietadle. Keďže nemala kam ísť, ponúkol jej ubytovanie u seba aj so zamestnaním. Mala robiť to, čo Marta – zbierať odpadky na smetiskách a predávať ich v jeho bazáre. Možno by sa do Oľgy aj zamiloval, keby sa aj jej po čase nezhnusili podmienky, v akých žila. Odišla od neho. A John znovu osamel… Jedinou náplasťou na jeho zranené city bola matka, ktorá ho pravidelne každý rok na tri mesiace v roku navštevovala. Zdalo sa, že aspoň voči nej je nezištný a obetavý. Chodil s ňou po obchodných centrách, kupoval jej všetko, čo sa jej páčilo, obliekal ju do drahých značkových šiat. Ich vzájomný kontakt bol čoraz užší. John jej prejavoval dojemnú synovskú starostlivosť. Nielenže jej kupoval letenky do Ameriky, ale na každé Vianoce chodieval k nej, domov na Slovensko, aby mohol sviatky stráviť s ňou.
Z milovanej matky pobehlica
Matka k nemu citovo veľmi prilipla. Starla a potrebovala oporu. Vtedy jej John navrhol, aby prepísala na neho dom v Bratislave a presťahovala sa k nemu. Súhlasila. Zašli k notárovi, napísali darovaciu zmluvu. Zvláštnu, pretože matka podľa tejto zmluvy stratila v dome doživotné právo – a neskôr aj trvalý pobyt. John jej vybavil domov dôchodcov, aby mohol dom predať, so sľubom, že len čo sa tak stane, ju vezme k sebe do Chicaga.
Všetko by možno išlo ako po masle, keby matka nemala ešte ďalšie tri deti. Tie prišli na to, že dom zmenil vlastníka. Zašli za matkou a požiadali ju, aby podala na súde návrh na navrátenie daru. Urobila tak. Pre Johna to bola ďalšia životná facka. Zdvihol telefón a svojej staručkej, osemdesiat ročnej matke vynadal presne tak isto, ako všetkým ženám, čo ho sklamali: tými najvulgárnejšími a najprimitívnejšími výrazmi. Napriek jej prosbám, aby sa dobrovoľne domu vzdal a súhlasil s navrátením daru, tak nikdy neurobil.
Až neskôr vyšlo najavo, prečo. Mal obrovské daňové nedoplatky a hrozilo mu, že sa kvôli dlhom dostane do väzenia. Preto sa snažil získať kapitál aj takýmto spôsobom. Predbežným súdnym pojednávaním bol však akýkoľvek pokus o predaj domu pozastavený. A v Johnovi to vyvolalo búrlivú vlnu emócii. Nechal svoju matku v domove dôchodcov. Nesplnil svoje slovo, ktoré jej dal. Nevzal ju k sebe do Chicaga. Naďalej žije sám a nenávidí všetky ženy sveta.
rozpravkarka2 Kussi, pekné ráno... ...
kusi ....prečo sa ľudia k svojim ...
Celá debata | RSS tejto debaty