Rozprávkarka2

     Trošku som sa hrabala v starom blogu, medzi rozprávkami – a našla som tam túto:

      V časoch, keď sa na Slovensku objavili Turci, žila v Hlbokom dcéra bohatého gazdu – Johanka. Pekné to bolo dievča, aj šikovné, aj do tanca, malo len jednu chybu: každému pytačovi dalo košom. Johanka chcela iba takého, čo by jej do dvora vrané kone priviedol  a k otcovým roliam úrodné grunty pridal.

     Ibaže Hlboké rodilo chudobných mládencov. Za takými sa Johanka nerada obracala, aj keď nejeden z nich na nej oči nechal. Na onakvejšieho čakala… Voda plynula dolu Váhom a jej vysnívaný neprichádzal. Ostala by milá Johanka na ocot, keby tam neboli Turci. Usadili sa v doline nad Hlbokým. Každý sa ich bál. Johanka si však povedala, že aj s čertom sa dá tancovať. Turecký bej mal totiž syna, ktorý si každý večer brúsil diamantovú šabličku na damascénskej oceli.  Johanka bola veľmi zvedavá, čo Turci za dedinou robia. Raz večer, keď sa zmrákalo, vykradla sa von a spoza kríkov pozorovala Turkov. Zbadala beja, ako sa opiera o vyšívané vankúše a popíja víno zo zlatého pohára. Jeho syn sedel pri ňom. Aj keď bol Turek, nebol to chlapec na zahodenie! Nohy mal bystré ako jeleň, v chrbte silu medveďa a v rukách presnosť jastrabieho úderu.

     „To bude muž pre mňa!“ povedala Johanka. „Odvedie ma do Carihradu, kde je viac palácov ako maku v našej záhrade.“

     Na druhý deň rozkázala matke, aby jej pripravila najkrajšie šaty z truhlice. Zaplietla si do vrkoča niekoľko farebných stužiek,  obula kordovánové čižmičky a vybrala sa tam, kde táborilo turecké vojsko.

     Prvý ju uzrel bejov syn. Hneď mu padla do oka. Sprvu s ňou chcel tak po turecky, schmatnúť ju za vrkoč a vtiahnuť do krovia. Potom si však povedal, že sa s tou vyparádenou líštičkou trochu pohrá. Pozval ju pred svoj stan. Tam ju posadil na turecké vankúše a nalial jej víno do pohára. Do dlhej noci jej rozprával o krásach Carihradu. Ona mu zas prezradila, že už dlho čaká na takého, ako je on, a že sa rada stane jeho ženou .

Čože by som robil so ženou, čo ani Mohameda nepozná! zasmial sa v duchu bejov syn. Keďže sa mu však dievča zaliečalo, sľúbil jej, že si ju vezme za manželku.

Johanka za ním chodila deň čo deň. Po dvoch týždňoch bejov syn spravil svadbu po turecky, bez kňaza a kostola. Jeho vojaci, janičiari, to oslávili tancom na hrotoch šablí. Po ďalších dvoch týždňoch Johanka zistila, že čaká dieťa. Ešte v tú hodinu sa vybrala povedať radostnú novinu svojmu milému. Aké veľké bolo jej prekvapenie, keď došla do doliny, kde predtým táborilo turecké vojsko. Po bejovi a jeho synovi nezostala ani stopa. Nešťastná Johanka sa vybrala hľadať neverného milého. Zamierila k horám. Keďže však bola zvyknutá len na zábavu a tanec, čoskoro ju opustili sily. Keď došla na najvyšší kopec, sadla si na zem a začala plakať. Jej žiaľ bol hlboký a srdce tvrdlo, akoby bolo z kameňa. Najprv si myslela, že ju to iba bolesť premáha. Potom však s hrôzou zistila, že sa s ňou deje čosi čudné. Nebol to iba pocit… Skutočne sa premieňala na kameň! Najprv len srdce, potom celé telo. Napokon skamenel aj vrch, na ktorom sedela. Len slzy z očí ďalej tiekli. Zmenili sa na tenký prameň vody, čo padal zo skál dole.

   Ten prameň tečie dodnes. Vravia mu Hlbocký vodopád… Hlbocký preto, že je hlboký ako Johankin žiaľ. A vodopád preto, že sa naň premenili Johankine slzy.