Rozprávkarka2

predošlá časť:

Otázka je, prečo sa pražské  knieža  zachoval práve takto. Jeho dôvod bol jednoduchý. Na rozdiel od Svätopluka nemal  Karolovcovi príliš v láske. Chcel samostatné kniežatstvo, ktoré by bolo schopné odolávať Frankom. Kmeň Čechov však bol iba jedným z mnohých, čo žili na území dnešných Čiech.  Už od čias svojho formovania musel bojovať o existenciu s inými  kmeňmi:  Dudlebcami, Lužanmi, Lutišanmi, Selénčanmi… Každý rod mal svojho vladyku a málo sa podriaďoval cudzím vládcom. Ak to spravil, tak iba vtedy, keď mal z toho materiálne výhody.

Pozrime sa na to, čo mohol taký rod vlastne ponúknuť.  Ak niečo jeho členovia pestovali, tak to potrebovali na vlastnú obživu. O daniach vo forme financií ešte nemôže byť reč, aspoň nie u jednoduchých a prostých ľudí. Ako platidlo totiž používali vysušené medové plásty. Len na väčších kniežacích dvoroch, alebo u bohatších vladykov, sa mohli nájsť byzatské solidy, či franské mince.  Dopyt bol však po mladých mužoch.  Najímali sa do bojových družín. Vtedy ešte neexistovala armáda takého tipu, ako ju poznáme dnes. Služba v kniežacej vojenskej družine bola cťou. A ak sa chcel niektorý z vládcov vyvýšiť nad ostatných, musel mať veľkú, rozsiahlu vojenskú družinu. Kupoval si tak mladíkov a mladých mužov z ostatných rodov, ktoré sa takýmto prirodzeným spôsobom zlučovali do väčšieho celku. Takto sa rozrastalo aj Bořivojovo kniežatstvo. Bežné však bolo aj obsadzovanie krajiny vojenskou cestou. Územia za Brnom a Olomoucom však boli pre pražské kniežatá veľkým sústom, pretože sa tam rozprestierali vyspelé centrá Svätoplukovej dŕžavy, s rozvinutým obchodom, kultúrou aj politickými väzbami do iných krajín. Ak chceli tieto územia pre seba, musel ich najprv rozdrobiť, oslabiť, aby neboli schopné obrany a boja. To sa podarilo práve po bitke medzi  Bavormi a Maďarmi v roku 906.  Na zradu doplatila celá družina Svätoplukovho syna Mojmíra II, ktorý podľa niektorých kroník v tejto bitke zahynul – podľa iných prameňov zas nie. Ottvorila sa tak cesta k Svätoplukovmu trónu, ku ktorej sa mohol české knieža dostať právom blízkeho príbuzného.  No napriek zrade sa mu nepodarilo územie Slovenska pripojiť k svojej dŕžave. Do hry vstúpil totiž iný národ, ktorý si taktiež nárokoval na základe príbuzenských zväzkov Svätoplukovú ríšu: Poliaci.

Od tejto doby začínajú takmer dve storočia vzájomných bojov medzi Poliakmi, Čechmi a Uhrami, kto bude pánom Slovenska. Raz sa to darilo jednej strane, raz druhej, raz tretej, až kým celý problém nerozčesol poľský kráľ Boleslav I I. Chrabrý a neprepustil Slovensko – od Tatier až po Dunaj uhorskému kráľovi Štefanovi.

pokračovanie

Použitá literatúra:

Kosmas: kronika Česká, Gall Anonym: Kronika poľských vojvodcov a kráľov, Anonym: Kronika anonymného notára kráľa Belu, Pramene k dejinám Slovenska, II. diel – Slovensko očami cudzincov

Ilustrácia: Bořivoj I.