Rozprávkarka2

Ležala v posteli, prikrývka  ledabolo prehodená cez nohy. Na pokrčenej plachte, z ktorej bolo cítiť vôňu nočného milovania, sa odrážali kontúry jej tela, svietili mäkkou broskyňovou perleťou. Dodávalo jej to nádych nevinnosti . Vyzerala nemotorne a krehko. Napriek noci, čo spolu prežili, sa ešte stále hanbila a neodvážila sa ukázať svetu svoju nahotu.

Iba sa naňho mlčky dívala.

Zdvihol husle a prešiel prstom po strunách. Zabrnkal po nich, vylúdil zopár tónov a usmial sa. Prehltol úsmev, spustil ho do seba, do hlbočín, kde mávajú muži odložené tajné sny a túžby. Chcel na tej žene, ktorá ležala v jeho posteli, hrať tak isto, ako hrával na husliach. Vydolovať  z nej melódiu ženstva.  Bola však príliš mladá. Alebo tak aspoň vyzerala. Nevedela, čo je to orgazmus a nevedela, ako sa správne šúpu zemiaky.  Chutila jej neha, láskanie, dotyky. Keď sa mu schúlila v náruči, priadla ako malé mača.

 Lenže on z nej nechcel mať  prítulné vrniace klbko. Chcel Divošku, Tigricu, Diablicu, takú, ako bola tá druhá… Tá, čo ho opustila po desiatich rokoch manželstva – odsťahovala sa a odrazu jej nebolo.  Nechala mu iba list. Vraj jej je ľúto, ale nemôže s ním byť, lebo sa zaľúbila do gynekológa. Chcel svoju ženu späť.  Vybral sa za gynekológom a zazvonil mu pri dverách. Otvorila mu ona, Divoška, oblečená v rozkošnom krátkom negližé purpurovej farby. Schmatol ju za ruku, že ju odtiaľ odvlečie. Bránila sa, vykrikovala pritom kopu nezmyslov. Napríklad to, že s ním nikdy nezažila riadny orgazmus.

Preto chcel, aby ho s ním zažila Červenovláska. Mesiac mu trvalo, kým ju dostal do svojej chalupy, vzdialenej od Bratislavy tridsaťpäť kilometrov.  Oslovil ju, keď kráčala po ulici, ožiarená letným slnkom, čo jej tieklo po červených vlasoch. Tie vlasy ho upútali… A štíhla, takmer chlapčenská postava. Bola pravým opakom jeho exmanželky. Polodieťa, položieňa, ktoré o milovaní nič nevedelo. Chcel si ju vymodelovať podľa vlastných predstáv, spraviť z nej dokonalú milenku. Nič iné od nej nepotreboval. Nič iné od nej nepýtal. Nič iné by ani neprijal. Žiadne city.  Len aby dala vzrušenie jeho telu, dovtedy, kým myseľ nezabudne na tú druhú.

Jedno mu však nespadalo do predstáv o dokonalej milenke. Hlad. V chalupe, kde prežili noc vzájomného objavovania, nemal nič, len vrece zemiakov a hrniec masti. Ešte pred mesiacom sa zapovedal, že sem už nikdy nevkročí. Staval ju predsa pre tú druhú…  Pre ňu objednal  drahú dlažbu z Viedne, kúpil rohovú vaňu do kúpeľne, aj sporák do kuchyne.  Všetko mu ju pripomínalo, obrazy na stene aj slnečnice vo váze. Teraz však bol znovu tu, s inou, červenovlasou…  Hlad mu pripomenul, že do najbližšej reštaurácia je dvadsať minút jazdy. Navyše o tomto čase už bude zatvorená. Nezostalo mu nič iné, len tie zemiaky.

Nebola to práca pre neho. Hral druhé husle v orchestri.  Jeho prsty boli zvyknuté na sláčik a struny. Šetril si ich a pestoval. Dokonca si ich dal aj poistiť. Pripadalo mu nemiestne, zababrať si ich pachom zemiakového škrobu.  Preto oslovil Červenovlásku. Požiadal ju, nech ich uvarí. Vstala z postele, zhodila zo seba prikrývky, prehodila si cez seba jeho košeľu a vykročila do kuchyne. Pozoroval ju, ako kráča. Páčila sa mu jej prirodzená živočíšnosť. Ukázal jej, kde sú zemiaky, kde škrabka, kde je hrniec, aj kde je masť. Domáca, bravčová, ktorú mu dala tetka Eržika.

Vybrala zo zásuvky veľký kuchynský nôž. Potom siahla do vreca, vytiahla najväčší zemiak a začala lúpať. Nešlo jej to. Bolo to iba také obyčajné dievča z Bratislavy, čo trávi celé hodiny s partiou kamarátov na ulici a doma sa ukáže iba pri nedeľnom obede. Nemala vzťah ku kuchyni. Trvalo jej dlho, kým zemiak olúpala. Pochopil, že  takto sa nenaje…  Radšej siahol po škrabke, čo ležala bokom. Načrel do vreca so zemiakmi, vylovil menší okruhliak a začal ho šúpať. Ukazoval jej, ako sa to robí. Vláčnymi pohybmi, podobnými, akými ťahal sláčik po husliach, okrajoval šupku, až kým neodpadla na stôl, stočená  do dlhej, celistvej špirály. Červenovláske sa to páčilo. Vzala mu škrabku z rúk a pokúsila sa aj ona zrezať šupku tak, aby zostala v celku, skrútená ako had. O chvíľu ju vystriedal a s úsmevom sa stavil, že dokáže zemiakového hada spraviť dlhšieho a tenšieho. Smiala sa a pozerala sa, ako sa šupky zvíjajú a krútia. Obielené zemiaky kládli na jednu kôpku. Svietili vedľa hadov zo šupiek ako svetložltá pyramída. Priateľsky vábili, mámili, prebúdzali slinky v ústach. Vložil ich do hrnca.  Keď sa uvarili, vybral ich dierkovanou naberačkou z osolenej vody a dal na taniere. Omastil ich, posypal pažítkou, čo rástla pred chalupou. Boli výborné.  Keď bolo po nich, povedal Červenovláske:

,,Mohli by sme ísť do vane, čo povieš?“

Vošli spolu do peny, voňajúcej po mandarínkach. Červenovláska sa mu usalašila medzi kolenami, oprela sa chrbtom o jeho hruď. Objal ju rukami a pritiahol si ju k sebe. Čudné… Dokázala to, čo tá druhá nie. Prinútila jeho prsty, ktoré si tak cenil, že si ich dal poistiť, šúpať zemiaky.  Ani ten zemiakový škrob mu zrazu nevadil…