Rozprávkarka2

Celý deň som v záhrade, kosím, presádzam, prerábam… Z toho bude poctivá svalovica! A tá sa lieči jediným spôsobom: treba si sadnúť k obrazovke, vyložiť nohy  (mám pod nosom operadlo sedačky) a niečo ťuknúť do počítača. Nuž, priznávam, dnes mi to nemyslí… Tak som pre istotu zalovila v svojej zbierke básní – Opakovaný záber – a vybrala som čosi z nej.

__________________________________________________________________________________

Mesto je plné vtáčich vyznaní.

Zo školy domov, z domu do školy…

Na okamih sa mi chce veriť,

že sme neboli.

Dlhá noc letných škovránkov.

,,To víno vypijeme jednou spolu,

Zuzanko…“

x  x  x

Chcem utiecť z potopy tvojich očí.

Neuverím, že je to láska.

Je to len blízkosť,

ktorá ma ženie k plameňu.

ľahkomyselná hra na absolutnú premenu

do tvojich čŕt.

Potom sa stať zas sama sebou

je ťažšie, ako smrť.

Márne sa bránim tieňom Izoldy,

zamykajú ma celú,

od prstov nôh až po končeky rias.

Neviem byť sebou ani v tvojom zovretí.

No klame iba storočie a čas,

v ktorých sa sledujeme

vnútorným zrakom pamäti.

x x x

Jednotvárna večnosť školských lavíc.

Psychológia.

Preberáme útlmy a vzruchy.

Príklad je jednoduchý.

Ja.

A ticho, ako pri hľadaní šedín.

Len v nekonečnej diaľke

elektrizovanie triedy.

Dôverne mi je známa

nesmiernosť sekúnd,

pokiaľ zazvoní.

To podvedomé burácanie srdca,

ktoré viažu ľudské zákony.

_______________________________________________________________________

Ach jaj, pani profesorka, po rokoch vás prosím o odpustenie, že som na vašich hodinách písala takéto somariny…

:-)))