Rozprávkarka2

Jednou z mojich najmilších kníh v detstve boli Staré grécke báje a povesti od Eduarda Petišku. Milovala som to rozprávanie o hrdinoch a bohoch, ktorí mali typické ľudské vlastnosti, no zároveň ich ľudská fantázia obdarila nadprirodzenými schopnosťami. Prelúskala som ich pár krát a navnadená osudmi gréckych bohov, som hľadala niečo podobné. Našla som. Rovnako zaujímavú a krásnu mytológiu mali aj starí Egypťania, Rimania, Indovia, a iné národy…

To objavovanie svetovej mytológie mi aspoň v časoch detstva a mladosti zastrelo jeden zvláštny fakt. A to, že dejiny Slovenska sa za celý čas svojej existencie neboli schopné nabaliť svojou vlastnou mytológiou. Dokonca akoby ani nemali vlastný panteón pôvodných bohov. Respektíve, mali ho, ale až na zopár frekventovaných mien, ako Vesna, Perún, Lada, bol zabudnutý, stratený v prachu storočí.

Kto dnes vie, kto bol bohom staroslovanského prapočiatku? Prečo si rozprávame rozprávku o zlatej kačke a zlatom vajci? Prečo sa v našich ľudových rozprávkach často vyskytuje veľký hadí kráľ, čo stráži svoje poklady v hlbinách zeme?

No, áno… Rozprávky. Sú hádam poslednou stopou, kde sa dá naša mytológia vystopovať. Poďme sa im teda bližšie pozrieť na zúbky. Keby sme pátrali po jednom z najčastejších slov, prekvapujúco by sme zistili, že sú to slová, v ktorých sa používa koreň ,,rod“.  Kráľovská rodina, rodná zem, rodený princ, roduverný rytier, aťď. Nuž a v tomto slove je ukrytý ten, čo je z všetko vinný – boh prapočiatku a vzniku. Jeho meno je Rode. Patrí k nemu príbeh, ktorý sa často objavuje v motívoch slovenských ľudových rozprávok. Celkom na začiatku nebolo nič, len obrovská nekonečná voda oceánu. Na ňom sa plavila zlatá kačka. Tá kačka mala v sebe zlaté vajce. Spal v ňom Rode dlhým a hlbokým spánkom. No vlny vôd hádzali kačkou z jednej strany na druhú a vajce z nej vypadlo. Prasklo. Zopár kvapiek sa dostalo do vajca a zobudilo Rodeho. Zistil, že je na svete celkom sám. Preto si z kvapiek vody stvoril Ladu – bohyňu krásy a mladosti. Splodil s ňou synov a dcéry.  Medzi iným aj Perúna, svojho najmladšieho syna, ktorý po ňom prevzal neskôr jeho moc.

Do tohto rozprávania je zakliaty nielen začiatok staroslovanskej mytológie, ale aj dvojvrstvennosť slovanského panteónu. Zjednodušene sa dá povedať, že v svojich starších dejinách starí Slovania uctievali ako hlavného boha Rodeho, a až neskôr prišlo k akejsi ,,palácovej revolúcii“, v ktorej moc prebral Perún.

Tu je panteon staroslovanských bohov:

Rode – boh prapočiatku.

Lada – bohyňa krásy a lásky

Rode mal viacerých synov. Najstarší boli dvojčatá Triglav (aj
Belobog) a Svarog (Černobog)
Radegast – zápasil o titul božského kováča so svojim bratom Svarogom.

Mokoš – pramatka zem. Tajomná bohyňa, matka Moreny.

Sedun (bohyňa stvárňovaná ako koza)
Zedun  (bohyňa stvárňovaná ako krava)
Rode ich oplodnil. Z nich sa narodili ďalšie dvojčatá: Veles a Perún

Perun (neskôr zaujal miesto svojho otca Rodeho, hoci bol najmladší z
jeho synov. cítim v tom taký mierny palácový prevrat… :-))), inak
starý to známy hromovládca a bleskobijca.

Veles – boh dobytka a úrody, ale vraj aj podsvetia???  Na jeho počesť
sa každý rok konali Velesove slávnosti, za hojnosť úrody.

Dažbog – boh dažďa?

Stribog – boh vetra

Chrs, chors – boh mesiaca

Živa – bohyňa životnej sily

Divy – vládkyne víl a lesných žien

Zaujímavé božstvo je aj Jarrilo (mužský akvivalent Vesny)

Vesna – bohyňa jari.

Morena – bohyňa smrti

Okrem nich Slovania uctievali aj množstvo démonických bytosti a
škriatkov

Ďas a Bes – sluhovia Moreny, nosili choroby, nešťastie, horúčky.

Simorg – lesný obor

Did – lesný škriatok

divy – lesné ženy, resp, víly

Zoltýs – démon, skrútený v podzemí, mal podobu hada, strážil podzemné
jaskyne.

Zaujímavé sú aj niektoré predmety. Alantír bol vraj kameň bytia (smrť
aj život dokopy, obetovalo sa na ňom).