Rozprávkarka2

predchádzajúca časť

Ľahko bolo povedať, ťažšie spraviť. V Žiline sa totiž začali šíriť zlé chýry o kováčskej dielni. Vraj sa tam každú noc dejú čudné veci. Znie odtiaľ buchot a rykot, ako keby sa tam ženilo tisíc diablov, z otvorených dverí vyhne šľahajú pekelné plamene a presne o polnoci vybieha z brány čierna kobyla, ktorá sa túla ulicami mesta. Ten, kto ju stretne, zostane navždy omámený, prestane jesť, piť aj spať a po čase sa premení na živého kostlivca! Preto sa Žilinčania začali vyhni pod Kálovom vyhýbať a kováč si nevedel nájsť žiadneho tovariša.

Bolo by to tak azda naveky, keby raz neprechádzal Žilinou chudobný sedliacký chlapec Martin. Pred dvoma rokmi mu umrel na choleru otec a rok po ňom aj mať. Nemal sa kam podieť a tak sa vybral do sveta službu hľadať. Cesta ho doviedla až do Kálova. Zďaleka zbadal vyhňu a v nej kováča. Podišiel k nemu a opýtal sa:

„Majster, nevezmete ma do služby?“

Tomu hneď silný sedliacky mládenec padol do oka.

„Čoby som nevzal,“ hovorí, „už dávno hľadám tovariša. Cez deň mi budeš pomáhať, kladivo dvíhať, do mechov fúkať, a v noci budeš strážiť. Za divných okolností mi totiž z vyhne mizne železo. Musím sa dozvedieť, kto je zlodej.“

„Postrážim, čoby nie…“ súhlasil Martin. „Len sa mi dajte riadne najesť, aby som mal dosť sily vo dne robiť a v noci bdieť.“

Kováč ho vzal do kuchyne a hostil tým najlepším, čo mal v komore. Martin sa najedol tak, ako ešte nikdy. Veď si mal čo do žalúdka pchať: klobásy, jaternice, slaninku i údené, chlieb aj koláče. Keď už bol zasýtený, poprosil kováča:

„Potrebujem si na hodinku zdriemnuť, aby som bol v noci svieži. Povedzte, kde sa môžem zložiť?“

„Kde inde, ako vo vyhni? Tam bude tvoje miesto, synak…“ odpovedal mu Melchar.

Martin si ustlal medzi železnými pilinami a hneď sa uložil na spánok. Kováčka o ňom nič nevedela, pretože bola nakupovať v meste. Vrátila sa až večer. Kováč už tiež bol v posteli, pohrúžený do hlbokého spánku. Len čo to kováčka uvidela, prenikavo a ostro zaerdžala. Erdžanie zobudilo Martina. Pretrel si oči a obzerá sa vôkol seba. Zbadal, že v oknách kováčovho domu žiari akési divné svetlo. Prikradol sa bližšie a nazrel cez sklá dnu. Od toho, čo uvidel, mu prešiel mráz po chrbte. Krásna a mladá cigánka sa práve premieňala na ohnivú a statnú kobylu. Tá drcla kopytom do svojho muža a durila ho z postele:

„Vstávaj, muž môj…“

Kováč vstal a ako námesačný ju chytil za uzdu. Vyviedol ju z domu do vyhne. Vzal všetko železo, čo tam bolo a prichystal ho na kôpku pred kobylu. Tá sa hneď pustila do svojho nezvyčajného obroku. Kým jedla, plamene vo vyhni vyšľahli dovysoka. Ponorila do nich pysk a smädno hltala plamene. Keď obrok zmizol z podlahy a plamene zhasli, kováč osedlal kobylu a vysadol na ňu. Vzápätí vyrazili bujným cvalom do Žiliny.

Martin to všetko pozoroval z tmavého tieňa pod oknom kováčovho domu, kde bol prikrčený. Len čo kobyla s jazdcom zmizli v meste, dal sa na bezhlavý útek opačným smerom. Utekal z celej sily, vydesený a vystrašený, naverímboha, tam kam ho nohy viedli.  Hodný kus za Kálovom vrazil do akejsi starej ženy, žobráčky. Bola to bylinkárka Agáta, naširoko a naďaleko známa ako vedma, čo vie čítať z minulosti a predpovedať budúcnosť.

„Kamže sa ženieš, synak?“

Martin jej rozpovedal, čoho sa stal svedkom.

„Máš šťastie, že ťa nevidela!“ prikývla tetka Agáta. „Aj teba mohla začarovať, tak ako svojho muža kováča. Je to bosorka. Privedie celú Žilinu do nešťastia, ak nás od nej niekto neoslobodí.“

„ Čo mám urobiť, mamka?“ pýta sa jej Martin.

„Vráť sa nazad do vyhne.“ hovorí mu bylinkárka. „Tvár sa, že si nič nevidel. V noci, keď sa cigánka premení na kobylu, hoď na ňu čarodejný kantár.“

„Kde ho mám vziať?“ zosmutnel chlapec. „Veď takú vec je ťažko nájsť!“

„Nemusíš hľadať, mám ho!“ usmiala sa Agáta povzbudivo a hneď aj ťahala kantár zo záhrenia. Podala ho Martinovi a doložila.

„Len čo ho bude mať kobyla na krku, vysadni jej na chrbát. Bude sa ťa snažiť zhodiť, ty sa však nesmieš dať, pretože keby sa tak stalo, premenil by sa aj ty na bosoráka. Pomocou toho kantára doveď kobylu ku Košeľovskej studni. Musíš tam byť presne v okamihu, keď začne slnko stúpať nad obzor. Vtedy totiž kobylu pochytí mučivý smäd a bude chcieť piť. Len čo sa jej pysk dotkne vody z Košeľovskej studne, rozleje sa na kolomaž!“

Martin sa najprv ošíval a zdráhal, no napokon sa rozhodol, že dá na bylinkárkine slová a pokúsi sa Žilinu oslobodiť od bosorky. Skôr, ako začalo svitať, sa vrátil do kováčskej vyhne.

Napoludnie prišiel za ním kováč, až na smrť umorený a unavený. Poobzeral sa, či sa čosi zmenilo, odkedy prijal tovariša do služby. Všetko bolo po starom. Železo zmizlo a plamene zhasli.

„Zle si strážil, synak…“ zamračil sa…

„Dlhá cesta ma umorila…“ vykrúcal sa Martin. „V dnešnú noc už budem inak strážiť.“

„Daj Boh, aby sa tak stalo!“ pokrútil kováč hlavou, „inak ťa budem musieť zo služby prepustiť. Teraz sa daj do práce.“

Kým sa zhovárali, prišla do vyhne aj kováčka. Mladý a švarný chlapec sa jej na prvý pohľad zapáčil.

„Kto je to?“ opýtala sa svojho muža.

„Môj nový tovariš!“ odpovedal jej.

„Nesúr ho hneď do práce,“ zašvitorila kováčka. „nech sa najprv posilní a naje.“

Melchar ho opäť odviedol do kuchyne. Tam Martin jedol vyberané jedlá od výmyslu sveta. Kováčka sa okolo neho po celý čas krútila, vína mu nalievala, sladkými rečami privrávala. Tak to trvalo do neskorého popoludnia.

„Teraz choď do vyhne a zapáľ tam plamene.“ rozkázala mu cigánka. „Nech šľahajú do vysoka. Aj železo prichystaj, aby bolo čo kuť.“

Martin ju bez slova poslúchol. Len čo hlásnik odtrúbil deviatu hodinu, z kováčovho domu sa ozvalo hlasné erdžanie. Tentokrát však kováčka nezobudila svojho muža. Zachcelo sa jej iného, mladšieho jazdca. Len čo sa premenila na kobylu, poď ho rovno za Martinom.

„Nože sa mi daj železného obroku najesť!“ prihovorila sa mu ľudským hlasom.

pokračovanie