Rozprávkarka2

predchádzajúca časť

„Mám čosi lepšie pre teba prichystané!“ vykríkol Martin a už aj ťahal zo záhrenia čarodejnú ohlávku. Hodil ju kobyle na krk. Tá znovu prenikavo zaerdžala, vzopla sa na zadných nohách a chcela újsť. Lenže ani Martin nelenil. Chytil ju za uzdu a vyhupol na jej chrbát. Kobyla sa vyrútila von z vyhne, akoby celá zbesnela. Cvalom sa hnala priamo na rínok. Taký cval Martin veru ešte nezažil! Obracala sa, na kamennú dlažbu rínku vrhala, kopytami dupala, hlavu skláňala, len aby sa nechceného jazdca zbavila. Jej erdžanie a dupot zobudili spiacu Žilinu.

Na domoch bohatých kupcov sa otvorili okná, všetci s prekvapením hladeli na besnejúce zviera i odvážneho jazdca, ktorý mu sedel na chrbte.

„Pre boha, veď sa zabije!“ zvolala dcéra najbohatšieho kupca, mladá a krásna Hermínka. Nahla sa z okna a zakričala:

„Ako ti pomôcť, šuhaj?“

„Povedz mi, kde je Košeľovská studňa?“ opýtal sa jej Martin.

Bol v meste cudzí a tak nevedel, kam má kobylu zaviesť.

„Na severnej strane mesta je brána, od brány vedie cesta, ktorá sa na rázcestí delí na dvoje. Daj sa tou zarastenou a úzkou, privedie ťa až k studni, ktorú hľadáš!“ odpovedala mu Hermínka. „Len si daj pozor, lebo sa mi zdá, že ťa to zviera chce zabiť!“

„Neboj sa o mňa, krásna panna!“ hovorí jej chlapec. „Iba sa modli k bohu, aby mi pomohol oslobodiť Žilinu od bosorky!“

Hermnínka prikývla, a hneď si k soške panny Márie kľakla, aby od Matky Božej vypýtala ochranu pre neznámeho mládenca.

Martin medzitým stočil kobylu naznačeným smerom. Nechcela ho, potvora, vôbec poslúchať. Keby niet čarodejnej ohlávky, iste by chlapca zabila. Takto však musela ísť tam, kam ju viedol. Na ceste naďabil Martin na niekoľko prekážok. Mestská brána bola zatvorená. No keď popchol kobylu ku skoku, tá ju hravo preskočila. Tri míle za mestom začala kobyla fŕkať a pľuť. Na miestach, kde sa pľuvance z jej papule dotkli zeme, sa objavili veľké a hlboké diery. No Martin na to nedbal. Opäť ju prinútil do skoku.

Tesne pred svitaním sa ocitli pri Košeľovskej studni. Len čo sa na obzore ukázali prvé lúče slnka, kobylu schytil náramný, mučivý smäd. Martin zoskočil z jej chrbta, chytil ju tesnejšie za ohlávku a zohol jej pysk do studne. Kobyla začala hltavo piť. Keď do seba dostala prvý dúšok vody, zachvelo ňou a zatriaslo. Premenila sa na kolomáž, ktorá sa vliala do Košeľovskej studne.

Keďže bol Martin, po dlhej, rušnej noci unavený, natiahol sa do trávy, aby si trochu odpočinul. Nevedel chudák, ako dlho bude spať… Nebolo to len na hodinku, ako si zaumienil, ale na sedem rokov.

Po dlhom, dlhom čase sa napokon prebral. Pretrel si oči a čo nevidí: sedí pri ňom bylinkárka Agáta.

„Kdeže ste sa tu vzali, mamka?“ prekvapil sa Martin.

„Na teba čakám, kým sa zobudíš!“ odpovedala mu, „A veru je už načase. Kým ty tu vyspávaš, iný si chce vziať za ženu dievča, ktoré na teba sedem rokov čaká.“

„Aké dievča, čo za dievča?“ pýtal sa Martin udivene.

„Nuž kupcova dcéra Hermínka. Tá, čo ti povedala, kadiaľ ísť, keď si sa pýtal na cestu ku Košeľovskej studni.“

Vtedy si Martin spomenul na krásne dievča, ktoré sa mu prihovorilo z okna. Hneď sa aj schytil na cestu, ktorá viedla do Žiliny. Ponáhľal sa, ako len vedel, no napriek tomu takmer prišiel neskoro. Keď totiž vkročil na žilinský rínok, zvonilo práve v kostole. To zvony zvolávali na svadobný obrad. Martin uzrel aj nevestu. Kráčala pomedzi lupne ruží až ku kostolu. Bola taká, ako si ju pamätal: prekrásna. Ba ešte trochu krajšia, pretože medzičasom dozrela. Predral sa pomedzi hlúčik až k nej. Hermínka ho hneď zbadala. Otočila sa k svojmu otcovi, ktorý ju mal odviesť k oltáru a hovorí mu:

„Otecko, nenúť ma do vydaja, ktorý mi nie je po vôli. Chcem ísť za iného, za toho, kto oslobodil Žilinu od bosorky.“

Keďže mal kupec svoju dcéru rád, dovolil jej to. Martin si zobral Hermínku.

A čo sa stalo s kováčom? Dlho nevedel pochopiť, kam zmizla jeho žena. O tovariša sa nestaral, nazdal sa, že si šiel radšej druhú prácu hľadať, pretože neurobil to, čo mu prikázal. So ženou, to už bolo niečo iné. Mal ju rád. Istý čas ju oplakával. No potom zistil, že od času, odkedy sa stratila, sa jeho vyhni lepšie vodí. Železo sa už netratilo a plamene v noci nehasli. Aj on znovu zmocnel. Zohnutý chrbát sa mu vystrel, do rúk sa vrátila sila. Žilinčania začali k nemu opäť chodiť. Objednávali si u neho práce najrozličnejšieho druhu: kopytá pre dobytok, radlice do pluhov, zdobené mreže na okná.

Raz, bolo to asi po siedmych rokoch, si ho zavolala do svojho domu aj dcéra bohatého kupca. Tá si u neho objednala nezvyčajnú prácu. Chcela, aby ukul na Košeľovskú studňu pevnú a hrubú mrežu.

Na dne studne totiž z času na čas zabublala kolomaž, vzdúvala sa a prskala ako spiaca bosorka. Kupcova dcéra Hermínka – pretože ona to bola – sa bála, aby sa bosorka naozaj neprebudila a neprišla si po jej muža. Preto si zajednala u kováča mreže na studňu.

Keď Melchar vkročil do kupcovho domu, vlastným očiam neveril. Proti nemu ruka v ruke kráča jeho bývalý tovariš Martin so svojou krásnou ženou Hermínkou! Martin si majstra tuho vyobjímal. Usadil ho do jedálne k džbánu vína a dopodrobna mu rozpovedal, ako to bolo s tou kobylou.

Až vtedy Melchar pochopil, že sa stal mužom bosorky, ktorá sa každú noc premieňala na koňa. Aby už nemohla ublížiť žiadnym ľudom, ukul zo železa tie najmocnejšie mreže, aké vedel. Tie potom s Martinom odniesli na rázcestie a pripevnili na studňu.

Od tých čias dostala Košeľovska studňa iné meno. Až dodnes jej vravia bosorkina studňa… 

„Mám čosi lepšie pre teba prichystané!“ vykríkol Martin a už aj ťahal zo záhrenia čarodejnú ohlávku. Hodil ju kobyle na krk. Tá znovu prenikavo zaerdžala, vzopla sa na zadných nohách a chcela újsť. Lenže ani Martin nelenil. Chytil ju za uzdu a vyhupol na jej chrbát. Kobyla sa vyrútila von z vyhne, akoby celá zbesnela. Cvalom sa hnala priamo na rínok. Taký cval Martin veru ešte nezažil! Obracala sa, na kamennú dlažbu rínku vrhala, kopytami dupala, hlavu skláňala, len aby sa nechceného jazdca zbavila. Jej erdžanie a dupot zobudili spiacu Žilinu. Na domoch bohatých kupcov sa otvorili okná, všetci s prekvapením hladeli na besnejúce zviera i odvážneho jazdca, ktorý mu sedel na chrbte.

„Pre boha, veď sa zabije!“ zvolala dcéra najbohatšieho kupca, mladá a krásna Hermínka. Nahla sa z okna a zakričala:

„Ako ti pomôcť, šuhaj?“

„Povedz mi, kde je Košeľovská studňa?“ opýtal sa jej Martin.

Bol v meste cudzí a tak nevedel, kam má kobylu zaviesť.

„Na severnej strane mesta je brána, od brány vedie cesta, ktorá sa na rázcestí delí na dvoje. Daj sa tou zarastenou a úzkou, privedie ťa až k studni, ktorú hľadáš!“ odpovedala mu Hermínka. „Len si daj pozor, lebo sa mi zdá, že ťa to zviera chce zabiť!“

„Neboj sa o mňa, krásna panna!“ hovorí jej chlapec. „Iba sa modli k bohu, aby mi pomohol oslobodiť Žilinu od bosorky!“

Hermnínka prikývla, a hneď si k soške panny Márie kľakla, aby od Matky Božej vypýtala ochranu pre neznámeho mládenca.

Martin medzitým stočil kobylu naznačeným smerom. Nechcela ho, potvora, vôbec poslúchať. Keby niet čarodejnej ohlávky, iste by chlapca zabila. Takto však musela ísť tam, kam ju viedol. Na ceste naďabil Martin na niekoľko prekážok. Mestská brána bola zatvorená. No keď popchol kobylu ku skoku, tá ju hravo preskočila. Tri míle za mestom začala kobyla fŕkať a pľuť. Na miestach, kde sa pľuvance z jej papule dotkli zeme, sa objavili veľké a hlboké diery. No Martin na to nedbal. Opäť ju prinútil do skoku.

Tesne pred svitaním sa ocitli pri Košeľovskej studni. Len čo sa na obzore ukázali prvé lúče slnka, kobylu schytil náramný, mučivý smäd. Martin zoskočil z jej chrbta, chytil ju tesnejšie za ohlávku a zohol jej pysk do studne. Kobyla začala hltavo piť. Keď do seba dostala prvý dúšok vody, zachvelo ňou a zatriaslo. Premenila sa na kolomáž, ktorá sa vliala do Košeľovskej studne.

Keďže bol Martin, po dlhej, rušnej noci unavený, natiahol sa do trávy, aby si trochu odpočinul. Nevedel chudák, ako dlho bude spať… Nebolo to len na hodinku, ako si zaumienil, ale na sedem rokov.

Po dlhom, dlhom čase sa napokon prebral. Pretrel si oči a čo nevidí: sedí pri ňom bylinkárka Agáta.

„Kdeže ste sa tu vzali, mamka?“ prekvapil sa Martin.

„Na teba čakám, kým sa zobudíš!“ odpovedala mu, „A veru je už načase. Kým ty tu vyspávaš, iný si chce vziať za ženu dievča, ktoré na teba sedem rokov čaká.“

„Aké dievča, čo za dievča?“ pýtal sa Martin udivene.

„Nuž kupcova dcéra Hermínka. Tá, čo ti povedala, kadiaľ ísť, keď si sa pýtal na cestu ku Košeľovskej studni.“

Vtedy si Martin spomenul na krásne dievča, ktoré sa mu prihovorilo z okna. Hneď sa aj schytil na cestu, ktorá viedla do Žiliny. Ponáhľal sa, ako len vedel, no napriek tomu takmer prišiel neskoro. Keď totiž vkročil na žilinský rínok, zvonilo práve v kostole. To zvony zvolávali na svadobný obrad. Martin uzrel aj nevestu. Kráčala pomedzi lupne ruží až ku kostolu. Bola taká, ako si ju pamätal: prekrásna. Ba ešte trochu krajšia, pretože medzičasom dozrela. Predral sa pomedzi hlúčik až k nej. Hermínka ho hneď zbadala. Otočila sa k svojmu otcovi, ktorý ju mal odviesť k oltáru a hovorí mu:

„Otecko, nenúť ma do vydaja, ktorý mi nie je po vôli. Chcem ísť za iného, za toho, kto oslobodil Žilinu od bosorky.“

Keďže mal kupec svoju dcéru rád, dovolil jej to. Martin si zobral Hermínku.

A čo sa stalo s kováčom? Dlho nevedel pochopiť, kam zmizla jeho žena. O tovariša sa nestaral, nazdal sa, že si šiel radšej druhú prácu hľadať, pretože neurobil to, čo mu prikázal. So ženou, to už bolo niečo iné. Mal ju rád. Istý čas ju oplakával. No potom zistil, že od času, odkedy sa stratila, sa jeho vyhni lepšie vodí. Železo sa už netratilo a plamene v noci nehasli. Aj on znovu zmocnel. Zohnutý chrbát sa mu vystrel, do rúk sa vrátila sila. Žilinčania začali k nemu opäť chodiť. Objednávali si u neho práce najrozličnejšieho druhu: kopytá pre dobytok, radlice do pluhov, zdobené mreže na okná.

Raz, bolo to asi po siedmych rokoch, si ho zavolala do svojho domu aj dcéra bohatého kupca. Tá si u neho objednala nezvyčajnú prácu. Chcela, aby ukul na Košeľovskú studňu pevnú a hrubú mrežu.

Na dne studne totiž z času na čas zabublala kolomaž, vzdúvala sa a prskala ako spiaca bosorka. Kupcova dcéra Hermínka – pretože ona to bola – sa bála, aby sa bosorka naozaj neprebudila a neprišla si po jej muža. Preto si zajednala u kováča mreže na studňu.

Keď Melchar vkročil do kupcovho domu, vlastným očiam neveril. Proti nemu ruka v ruke kráča jeho bývalý tovariš Martin so svojou krásnou ženou Hermínkou! Martin si majstra tuho vyobjímal. Usadil ho do jedálne k džbánu vína a dopodrobna mu rozpovedal, ako to bolo s tou kobylou.

Až vtedy Melchar pochopil, že sa stal mužom bosorky, ktorá sa každú noc premieňala na koňa. Aby už nemohla ublížiť žiadnym ľudom, ukul zo železa tie najmocnejšie mreže, aké vedel. Tie potom s Martinom odniesli na rázcestie a pripevnili na studňu.

Od tých čias dostala Košeľovska studňa iné meno. Až dodnes jej vravia bosorkina studňa…

Koniec