Rozprávkarka2

Zajtra ma čaká zvláštny deň. Cestujem do Bratislavy, do rozhlasu… nahrávať svoje rozprávky. Kedysi, keď som ešte bola chudučkým, čiernovlasým dievčatkom s veľkými okuliarmi na nose a množstvom snov v hlave, čo študovalo na strednej škole, som niečo podobné absolvovala. S básničkami, do ktorých som vtedy vyliala celé svoje zaľúbené srdce. Tentokrát je to však niečo iné. Teraz to nebude o mne, ale o meste, v ktorom žijem. O Žiline. Pár starých príbehov ožije aspoň formou hovoreného slova. Moja rozprávkarska duša sa teší, veľmi. Veď sa konečne ponorí do svojho vlastného živla, kde nie je žiadna politika a boj o korytá.

Rozprávky, čo budú znieť v rozhlase, nemôžem dať, tak miesto nich čosi iné, kratučké, aby tých slov nebolo priveľa.

DROTÁR A ZBOJNÍK

Vracal sa drotár po dlhom vandrovaní zo sveta. Keď už bol iba kúsok od rodnej dediny, tak ustal, že si musel nohy pod divú hrušku vystrieť. Oddychoval tam a pospával, mešec s ťažko zarobenými toliarikmi v ruke, aby mu ich zlé víly v spánku neukradli.

Ako tak spal, išiel naokolo vychýrený veliteľ zbojníkov, po ktorom pandúri celé roky márne sliedili. Ten zbadal drotára a chcel si ho zblízka prezrieť. Všimol si mešec v jeho rukách. Pochopil, že by mohol ľahko ku peniazom prísť, a zvolal na drotára:

     „Odovzdaj Bohu dušu a mne peniaze!“

     Naľakaný drotár hneď vyskočil na nohy. Že ho však vandrovka v svete mnohému naučila, hneď vedel, čo má robiť.

     „Boh moju dušu ešte nepotrebuje.“ odvetil zbojníkovi. „A pokiaľ ide o moje peniaze, dám ti ich, ale len vtedy, ak ich tak ťažko pozbieraš, ako som ich ja v svete zbieral.“

     Vzápätí si odtrhol mešec z opasku a oblúkom ho vyhodil do neba. V letku sa mešec rozviazal a groše sa z neho naširoko rozkotúľali. Zbojník sa vrhol na kolená, aby ich pozbieral. Kým ich ukladal nazad do mešca, drotár vytiahol z krošne drôtiky a šikovne ho zdrôtoval. Urobil to tak rýchlo a majstrovsky, že zbojník ani neprišiel na to, kedy sa to stalo. Zrazu len ležal ako balík zdrôtovaný na zemi. Drotár ho nechal tak. Zobral si svoj mešec a vybral sa do rodnej chalupy za ženou. Tá ho už pri okne v strachu vyčkávala. Keď zbadala, ako sa hore briežkom náhli, od radosti mu vybehla naproti a vystískala ho.  Ešte väčšiu radosť mala, keď jej vyložil z mešca ťažko zarobené peniaze. Najväčšie prekvapenie prišlo však až večer, keď drotár priviedol do chalupy pandúrov. Tí sa mu pekne poďakovali za to, že im pomohol chytiť obávaného zbojníka. Za odmenu mu vyplatili na ruku sto zlatých a drotár už nemusel nikdy ísť do sveta na vandrovku.