Rozprávkarka2

Smeje sa tak, že sa až za brucho chytá. Ba čo, že smeje! On sa priam rehoce! Bránica mu skáče, až sa mu čká! Od smiechu mu z oči slzy tečú a v ušiach pukoce! Rehlí sa tak nahlas, že to až za sedem hôr počuť! Aj za sedem riek. A sedem morí. Ba aj za sedem oceánov. A ešte ďalej. Za sedem galaxií. A sedem mliečnych ciest.

Také nemiestne rehotanie sa dostalo až pred nebeskú a pekelnú bránu. Nuž,  zhŕkli sa najprv anjeli  (odbehli od nebeského trónu, kde ovievali krídlami Samého Najvyššieho) a potom aj čerti, tí nechali svoje kotle, aj s hriešnymi dušami, čo sa v nich pražili.

,,Čože sa ten hlúpy Jano tak rehoce?“ opýtal sa najstarší anjel, ktorému krídla vekom celkom sčerneli. (U anjelov to totiž býva tak. Časom nešedivejú, ale černejú, až sa z nich stávajú Luciferi :-).

Na takú otázku nikto nevedel dať odpoveď, dokonca ani  sám Najvyšší, ba ani vládca pekla. Nezostalo nič iné, len poslať za Janom delegáciu.  Tvoril ju podarený pár: čertica a anjel. Aby sa nepovedalo, premenili sa na ľudí. A že boli mimozemskej konzistencie, tak boli už na prvý pohľad fešní: ona čiernovlasá, on plavovlasý . Dostali na tú výpravu aj koč s koňmi, aby neprišli pred hlúpeho Jana ako žobráci.

Onedlho na to panský koč so štyrmi vraníkmi zastal pred Janovou chalupou.  Jeho mať práve zametala priedomok. Bola už riadne unavená. Veď kým hlúpy Jano leňošil na prípecku, ona musela  kravy podojiť, ovce na pašu zaviesť,  urobiť syr z kozieho mlieka, sliepkam vajcia spod zadkov vybrať, pole okopať, hrášok obrať, jahody nazbierať, aj muchy z konských chvostov odplašiť. Nepáčilo sa jej, že sa k ním terigá dáka návšteva. Chcela si sadnúť k hrnčeku mlieka, skyve chleba a konečne sa najesť. Skôr, ako jej ten nepodarený syn zase všetko zje. Veď na obed  navarila päť litrov krupičnej kaše, aj hrniec hrachovej omáčky, aj omastok pripravila a jaterničky k tomu – lenže Jano ich zlupol coby dup a jej nič nezostalo! A teraz návšteva! Bodaj by parom vzal hlúpe zvyky! Že vraj hosť do domu, Boh do domu!!!!! Teraz musí vytiahnuť to,  čo zamkla v komore: klobásky, vínko, koláče!

Lenže návšteva nestála o koláče, ani o klobásu, ba ani o vínko. Chcela len jedno: rozprávať sa s hlúpym Janom.  Staručká mať  priviedla čiernovlasú krásku, aj plavovlasého mládenca pred pec a ukazuje na prístenok:

,,Tam ho máte!“

Hlúpy Jano sa cítil dôležito, keď za ním prišli takí boháči. Zaumienil si, že na tej návšteve zbohatne.

,,Pýtajte sa, čo len chcete, no za každé slovo dáte groš. A platí sa vopred.“

,,Dobre!“ súhlasila čertica. A hneď vyťahovala štyri groše.

,,Zatiaľ si povedala len jedno slovo, milá pani.“ čuduje sa hlúpy Jano. ,,Ešte chýbajú tri.“

,,Prečo sa smeješ?“ pýta sa miesto čertice anjel.

,,Áááááááách, keď  vás len toto zaujíma…“ roztiahne Jano gamby od ucha k uchu. ,,Veď sa len pozrite na tú Slovač, aká je sprostá. Ešte sprostejšia, ako ja. Chce sa mať dobre. No veď fajn. Každý sa chce mať dobre. „

Hlúpy Jano kecá a rozkecáva, chce vytiahnuť z čudných hostí ďalšie groše. No tí len zaťato mlčia a čakajú. Pochopil, že už nedostane žiadny grošík, že musí pekne po pravde odpovedať.

,,Vám sa to nevidí na smiech?“ snaží sa ešte naposledy vymámiť dáke slovo z návštevy. No potom dodá: ,,Nuž naša Slovač pred nedávnom volila. A teraz sa háda. Či volila dobre.  Či má na správnom mieste správnych politikov. Lenže, lenže. Ako môže byť správne miesto to, kde je velikánske koryto? A ešte väčší válov? Veď taký politik nebude robiť nič iné, len poškuľovať po čo najväčšej lopate, aby čo najviac nahrabal k sebe. Na tom sa smejem.“

,,Taaaaak je to teda!“ vyhŕklo z anjela.

,,To budú ďalšie štyri groše.“  vraví Jano.

No čertica a anjel ho už nepočúvali a vôbec nič mu nezaplatili. Šupkom hupkom vyskočili do koča a pošibali kone. Voľby sa už síce skončili, ale veď oni  nie sú obyčajní smrteľníci, sú priamo z neba a pekla! Budú vedieť, ako sa zašmodŕchať do parlamentu a preondieť sa na poslancov!

A tu, takto jaksik taksik si píska Jánošíček na podobnú nôtu: