Rozprávkarka2

Cítila som pod nohami cestu a bola som šťastná.  Rozhorúčený asfalt dobiedzal do ľahkých bambusových sandáliek, v ktorých som bola obutá.  Predieral sa až k mojim chodidlám, ale nepálil. Iba sľuboval, lákal, nemou rečou všetkých chodníkov rozprával o tom, čo ma čaká na pláži: biele kamienky, horúce od slnka, tiene borovíc, odrážajúce sa na teplej hladine mora.

Pridala som do kroku. Vietor sa zaprel do môjho tela, akoby skúšal, koľko vydržím.  Potisol ma dopredu, potiahol za vlasy, splietol ich do kučier a zrazu ho nebolo. Nad Brelou zavládlo horúce júnové  bezvetrie. Pravé dalmátske poludnie so všetkým, čo k nemu patrí: jagavým slnkom nad hlavou, nekonečne modrou oblohou, čajkami na červenkastom kraji neba a autobusom na zastávke. Šofér postával pri otvorenom batožinovom priestore, fajčil cigaretu a pozeral sa, ako si cestujúci vyberajú posledné kufre.

Potiahla som ten svoj za sebou. Kolieska zahrkotali na popukanom chodníku, ktorý sa kľukatil dole k moru. Cestu som poznala, bola som tu už pred rokom, preto som vedela, že sa stočí ako had v dvoch ostrých oblúkoch až k promenáde. Z okien úzkych kamenných domov sa pozerali dalmátske  ženy, oblečené v čiernom. S tichými úsmevmi sledovali turistov, čo vystúpili z autobusu.  Po bokoch domov sa tiahli popínavé rastliny s veľkými červenými kvetmi.  Terasy, prikryté viničnými listami, plávali v tieni oleandrov. Vzduch voňal hroznom, olivami a rybami.

A hortenziami.

Nikdy som netušila, že hortenzie môžu byť také krásne a tak hýriť farbami. Biele, ružové, svetlomodré, žlté…  Hneď mi udreli do očí. Rástli z veľkých kvetináčov, rozložených na úzkom schodišti, klesajúcom k moru. Mohutné kvety, plné drobných lupienkov, vydávali zvláštnu vôňu, ktorá ma prinútila zastaviť sa. So záujmom som si pozrela dom pred sebou. Vlastne to ani nebol dom, ale súdomie. Jednotlivé budovy spájali terasy, na ktorých rástli ďalšie hortenzie. Vpravo sa rozkladala poschodová záhrada, za ktorú by sa nemusela hanbiť ani Semiramis.  Lavička pod viničnými listami sľubovala skvelé sedenie. Rozkvitnuté ruže zas romantické večery.  Už prvý letmý pohľad z ulice prezrádzal, že o tento penzión s terasami a záhradou sa stará starostlivá a nežná ruka ženy.  Zablúdila som očami k tabuľke s menom a vydýchla som si od úľavy aj prekvapenia:  vila Mila. Bol to názov penziónu, v ktorom som mala stráviť najbližšie dni.

Zbehla som po úzkom schodišti. Z veľkých presklených dverí, čo viedli na dolnú terasu, vyšla stará pani, asi osemdesiatročná, oblečená do čiernych šiat, ale akých… Také snáď mala Goyova Maja, keď ju maľoval v jej čiernej mantile… Hodváb a ručná čipka. Na okamih sa mi zazdalo, že sa čas vrátil o dve storočia nazad, keď ešte ženy nosili závoje na hlave. Staručká pani mala totiž na bielych vlasoch, zviazaných do uzla, prehodený čierny čipkovaný šál. Usmiala sa na mňa a povedala:

,,Dobrodošli…“

Pochopila som to ako otázku a hneď som aj odpovedala:

,,Cesta bola dlhá, ale dalo sa to vydržať…“

Vzápätí sa v dverách ukázala druhá žena , asi o dvadsať rokov mladšia, a odvetila pomerne peknou slovenčinou:

,,Dobrodošli znamená vítajte…  Sme radi, že ste už tu.“

Tak som sa zoznámila s majiteľkou penziónu, pani Majou, a jej matkou Milou, po ktorej čarovná usadlosť dostala meno.  Odviedli ma na poschodie a odomkli izbu s výhľadom na more. Odovzdali mi kľúčik od izby a nechali samú. Vedeli, že po dlhej ceste sa telu žiada odpočinúť.

Za iných okolností by som sa hodila na posteľ a zaspala. Teraz som však zostala zarazene stáť.  Očarenie usadlosťou – a ten dojem, že som sa ocitla o dve storočia v čase naspäť – pokračovali. Starobylý nábytok z červeného dreva, veľká široká posteľ s pevnými peľasťami, mohutné, tapacírované kreslo s kvetinovým ornamentom, zrkadlo nadživotnej veľkosti, skriňa s množstvom dvierok a zásuviek… Oči preleteli všetky tie starobylé čudá a zastavili sa na veľkej bielej háčkovanej prikrývke, prehodenej cez posteľ. Bola to ručná práca s drobným vzorom, náročná na čas aj na oči. Ten, kto tú prikrývku háčkoval, musel pri nej presedieť nejeden zimný mesiac. Na nočnom stolíku sa skveli ďalšie majstrovské diela ľudských rúk – dečky a výšivky. Posadila som sa na posteľ. Prsty mi zablúdili k snehobielemu vankúšu. Bol na ňom vyšitý kvetinový monogram s iniciálami pani Mily. Chvíľu som hladila tú krehkú, jemnú, hodvábnou perleťou vyšitú nádheru. Potom som nevdojak zdvihla oči k obrazu nad posteľou. Panna Mária, tá sa sem priam žiadala… Zopäté ruky, úsmev tak isto tichý a nežný, ako mali ženy, čo sa pozerali na turistov z okien brelských domov.  Dokonalý súlad s izbou. Starodávny rám, maľba na plátne… Nečudovala by som sa, keby aj on bol z dávnych čias, keď ešte Goya maľoval svoju Maju…

V izbe však boli aj ďalšie obrazy.  Vlastne nie obrazy, ale fotografie. Tri. Umelecké akty mladého, asi sedemnásťročného dievčaťa. Niečo, čo nemalo so starosvetským čarom izby nič spoločné, práve naopak, zdalo sa, že sa to tu ocitlo len omylom. Náhodou.  Alebo možno na truc. Zasvietilo to ako bledý mesiac uprostred tmavej noci a okamžite vyburcovalo moju pozornosť.  Kto je to nahé dievča z fotografií?

pokračovanie

copyright: autorka článku