Rozprávkarka2

predchádzajúca časť

Zavrela som oči. Veľmi som chcela, aby rozprávala ďalej. O dievčati, čo ráno kráča po skalnatej ceste, prežiarenej horúcim slnkom Dalmácie,  do kopca, ku kostolu.  Tenučký priesvitný  šál jej splýva po vlasoch, krajková čipka obrubuje ešte detskú tvár. Vietor sa pohráva s neposlušnou kučerou, čo vytŕča spod šálu. Dievča si to však nevšíma. Kráča  ďalej, usmieva sa úsmevom mláďat,  ktorých sa zatiaľ nedotkla láska. 

Mala som tú predstavu pred očami, živú a takmer zosobnenú. Zdalo sa však, že Maja ju vidí, tak isto, ako ja. Sleduje ju vnútorným zrakom, pohrúžená do spomienok.

,,Kamenná cesta, prašná, strmá a rozpálená…“ povedala tíško. ,, Ťažko sa po nej išlo. No mojim nohám bolo ľahko. Vznášali sa, obuté v nových sandáloch. Kúpil mi ich otec.  V Rijeke. Tak veľmi som ich chcela niekomu ukázať…  No nebolo komu.  Aj tak som sa z nich radovala. Skackala som ako kozľa, zvŕtala sa v nich, tešila sa z ich vzdušnosti a ľahkosti.  Z ničoho nič sa tam objavil. V zákrute. Opieral sa o borovicu a držal v rukách fotoaparát. Ani som nevedela, kedy ma odfotil… Mala som vtedy šestnásť…“

,,Ukázal vám tu fotku?“

,,Áno, o rok. Zabúchal nám na bránu. Hostia nám vtedy boli vzácni.  Otec ho privítal, ako keby bol náš. Za tú fotografiu ho nechal celý týždeň bývať v dome.“

,,Znovu vás fotil?“

,,Ešte veľa krát.“

,,Ukážete mi niektorú z tých fotiek?“

Maja sa na mňa  zarazene pozrela, no potom s rezignáciou v hlase povedala:

,,Máte v izbe tri…“

,,Kde? Tam sú len akty.“

,,Veď tie…“

Až vtedy mi to v hlave zasvietilo. Ako to, že som na to neprišla skôr? Pravdaže to bola ona…  Aj napriek tomu, že teraz mala o štyridsať rokov viac, prezrádzali ju oči, črty tváre.

,,Sú krásne, tie fotky v mojej izbe…“ poznamenala som.

,,Sú,“ pritakala. ,,Umelecké akty. Dnes je to celkom normálna vec. Kadekto ich má doma. No vtedy… Pýtali ste sa ma, prečo som odišla do Rijeky. Nuž, kvôli nim… V Brele to bola nehanebnosť, akú svet nevidel,  a môjho otca to zabilo.

,,Nemusíte mi o tom rozprávať…“ povedala som s trochou sebazaprenia. Veľmi som chcela spoznať príbeh mladého dievčaťa z Dalmácie a fotografa zo Slovenska. No Majin hlas sa stále chvel, trepotal, znelo v ňom niečo, čo ma brzdilo a krotilo moju zvedavosť. Niečo, čo bolo blízke aj mne: žiaľ za strateným, hnev nad zradeným, smútok nad sklamaným, bolesť nad pochovaným. Ako keby jej city boli ozvenou mojich citov. Veď mladučkých dievčat, čo majú svoje tajné príbehy, je na svete tak veľa… Preto som nenaliehala, aj keď som kdesi v svojom vnútri dúfala, že bude v rozprávaní pokračovať. Chvíľu váhala. No potom sa z nej začali vylievať slová, vety, výdychy, jedno za druhým:

,,Zamilovala som sa… Veľmi.  Bezo zvyšku. Bez podmienok. Celkom. Celým srdcom. Celou bytosťou. Bola by som mu dala všetko. Splnila každé želanie, čo sa mu mihlo v očiach. No on chcel len jedno: fotiť a fotiť, stále fotiť… Najprv len také fotky, ako s tými sandálmi. Šantiace dievča, čo poskakuje v nových topánkach po starej ceste. Pri mori. Na skale. Pri západe slnka. Ako sa smejem. Ako jem rybu. Ako si oblizujem prsty. Ako si češem vlasy. S mamou. S otcom. Bral ma ako dieťa. Lenže ja som už bola dospievajúce dievča. Chcela som, aby vo mne videl ženu.“

,,To je celkom normálne, obyčajné želanie…“ podotkla som. ,,Byť ženou, zvodnou, príťažlivou. V ktorej z nás nie je trochu koketérie?“

,,Tu to nebolo normálne… Aspoň vtedy nie.“ pokrútila Maja hlavou.

pokračovanie

copyright: autorka článku