Mám rada také dni, aké sú teraz. Slniečko, slniečko, ešte raz slniečko, a k tomu more modrej oblohy. Vtedy sa cítim čulá ako rybička a deň by pre mňa mohol mať miesto 24 hodín 48. Všetko stíham… Nepotím sa, som slnkofilná a keby sa dalo, tak by som chodila po svete len v svojej opálenej koži.
:-)) Viem, nedá sa.Nuž som sa včera obliekla len do tričôčka a kraťasiek, ktoré mi mimochodom doobeda kúpil môj Peťo – a cítila som sa v nich veľmo fajn. Robila som marhuľový likér podľa receptu, ktorý som dostala v Chorvátsku. To znamená, že som čistila marhule, odkôskovávala ich a ruky mala krásne voňavé od marhuľovej šťavy. No a potom som trošku pedálovala na mojom stacionári…
… keď tu zrazí zvoní zvonček. Môj Peťo, drôtikový majster, urobil taký, čo mení melódie. Čím viac zvoníte, tým viac pesničiek hrá. Také tie country. Tie mám rada. Lenže teraz zvonil len krátko. Peťo sa vybral k bránke, ja som ďalej pedálovala, myslela som si, že niekto ide za ním, často chodia k nám domov jeho zákazníci, keď potrebujú niečo opraviť. Spoza bránky sa ozvalo: hľadám pani… a za tým moje meno. Nuž som zo svojho stacionára zliezla, idem k bráničke aj ja… a pozerám, pozerám, oči dokorán, čože to tam stojím za chlapisko ako dub – a hlavne, čo so mnou chce! Hneď mi hlavou prebehli všetky prehrešky, ktoré som v ten deň spravila, a potom aj tie, čo som spravila cez týždeň.
Chlapisko sa na mňa pozerá, usmieva sa a potom povie:
,,Tak toto je tá rozprávková záhrada… Hneď som to vedel, že som doma, keď som ju uvidel.“
Nuž, zostala som mierne zošokovaná. Cudzí muž v mojej bránke – a vraví, že je doma. A navyše sa usmieva.
Potom však povedal:
,,Som Juraji…“
Mne sa uľavilo, môjmu Peťovi nie. Odkiaľ mal vedieť, kto je Juraji, keď na môj blog nechodí a celé blogovanie považuje za zbytočnosť?
Šoková situácia pokračovala. Nevedela som, čo robiť… Juraji v životnej, či skôr nadživotnej veľkosti… tu… teraz… Len tak… Ako hrom z čistého neba…
Zavolala som ho ďalej do záhrady a utekala za Peťom vysvetľovať, kto je a čo je. Iste, mohlo sa to zvládnuť aj bez toho šoku – nuž ale môj Peťo býva občas mierne žiarlivý, ako správna štipľavá paprika, tak som považovala za potrebné čím skôr mu povedať, odkiaľ sa tu Juraji vzal. Zobral to statočne. Ponúkol sa, že navarí kávu. Kým ju varil, tak to predýchal. A ja som sa mohla konečne venovať Jurajimu.
Prvý šok vystriedala radosť. Nuž áno, tešila som sa, že ho vidím aj naživo, nášho blogového maliara, skvelého fotografa s citlivým okom pre krásu. Prišiel len na skok, vypil kávu, dal si pohár mojej bazovej malinovky – a odišiel.
Dúfam, že mi ten prvotný šok prepáči – desať minút som mu totiž vykala, čo som sa nevedela celkom zorientovať. Až potom mi to došlo: aha – veď to je tvoj kamarát z virtuálu a toľkokrát si mu vravela, aby prišiel, keď pôjde cez Žilinu…
Mám rada stretnutia s virtuálnymi priateľmi. Vždy som počas nich spoznala zaujímavých a skvelých ľudí. Len svojho Peťa musím naučiť zvládať tie šokové situácie… Keď sa u nás objaví niekto, o kom nemá žiaden šajn. Zvyká si. Možno, že ho to občas naučí pozrieť sa aj na môj blog, aby vedel, čo tam vystrájam… :-)
rozpravkarka2 Marti, poviem Ti pravdu,... ...
Martha Bielska Ty sa teraz smeješ, ...
rozpravkarka2 Juraji, doteraz sa ...
jurajikovac :-) :-) :-) hurá ...
Celá debata | RSS tejto debaty