Ehm, začať je vždy ťažké, nuž mám aj ja rébus v svojej krásnej, súmerne formovanej hlave, z ktorej trčia ružovkasté ušká (tie by mi mohla závidieť aj kráľovná Elfov, sú do špicata a jemne vytvarované). Takže začnem asi so svojim povolaním. Som profesionálna zaobstarávateľka základných živín. V preklade do zrozumiteľného jazyka to znamená, že zháňam potravu. Hneď na úvod však podotýkam, že podnikám v slobodnom zamestnaní, som čosi ako živnostník, pracovný úväzok na neurčito neuznávam, nemám rada, keď o mne rozhodujú iní. Takže, takže. Moje živobytie je náročné, ale zábavné, tak ako to u živnostníkov býva. Má svoje presné pravidlá. Najprv si musíte zrátať, koľko toho musíte zohnať a potom premyslieť, kde to majú.
Jednoduché?
Iba na prvý pohľad… Podobnou živnosťou sa zaoberá kopa ďalších tvorov. Preto mi treba hýbať rozumom, byť prefíkaná, úskočná, milá, ale aj odmietavá zároveň.
Mám taktiku. Kdesi sa usadím a odtiaľ pozorujem svoj vyhliadnutý objekt. Objekty si hľadám pyramídovým spôsobom. To znamená, že na začiatku je ich veľa, potom z nich uberám, uberám, až z nich zostane len jeden.
V tomto prípade to bola jedna.
Potulovala som sa práve po Bánovej, bolo to niekedy koncom zimy, v podnikaní sa mi moc nedarilo a vyzeralo to na to, že budem musieť zavesiť živnosť na klinec. Nuž, asi mi tú čudnú bytosť poslala do cesty samá prozreteľnosť… Otvorila bráničku do ulice a pozrela sa za mnou. Pohľad jej preletel po mne, akoby som bola priesvitná, alebo neviditeľná, či čo… Stretávam aj iných ľudí, no toto stvorenie ma zarazilo. Netvárilo sa pri pohľade na mňa nedôverčivo, nezatvorilo pred mnou bránu, ani sa predo mnou neskrylo do domu. Išla som chvíľu ďalej, no potom som sa rozhodla, že nastal čas na zvrat osudu. Obrátila som sa a zamierila k tej zvláštnej Čudáčke. Nazvala som ju Dvojnohaňa, mala totiž na sebe vypasované lesklé, čierne nohavice, ktoré jej zvýrazňovali nohy. Pustila ma dnu, aj mi naservírovala, aj vody dala. Lenže ja som spôsobne vychovaná ulicou, na ktorej som vyrástla a nič som si od nej vtedy nevzala.
Až neskôr, keď sme sa skamarátili. Chodievala som tou uličkou okolo jej brány ešte mnohokrát. Išla som tadiaľ aj dnes. Dvojnohaňa ležala na ležadle pod smrekmi a podriemkavala. Zastala som pri nej a pozorovala ju. Rada ju pozorujem, keď o tom nevie. A to sa deje často. Lenže teraz si ma všimla. Otvorila jedno oko a pýta sa ma:
,,Si hladná?“
Nepočkala na odpoveď, išla do domu, do kuchyne. Ja za ňou. Pritúlila som sa k nej, nech vie, že ju mám rada. Pohladila ma, aby som aj ja vedela, že ma má rada. (Veď ja to už viem od tej zimy, inak by som k nej nechodila). Vzala ma do náruče. Hmmm, tak to bolo veľmi príjemné… To fakt ľúbim, keď je ku mne taká milá. Vtedy som jej schopná všetko odpustiť. Dokonca aj to, keď skazí takú dobrotu, ako sú kuracie párky.
Dvojnohaňa má totiž jeden čudný zvyk, okrem kopy ďalších. Dáva párky zmrznúť do mraziaku. Po čase ich vyberie a dá variť. Nie, aby ich nechala pekne na teplúčku, aby sa dali hneď zjesť… Aj sa za to občas na ňu hnevám a prskám po nej. Tak aj teraz. Z hrdla sa mi vydral zvuk nespokojnosti, a Dvojnohaňa hneď na to:
,,Veď vydrž, Anciáš jeden…“
Nevydržala som. To sa proste nedá. Vyžobrala som si ten párok taký ako bol. Zvonku už teplý a vnútri ešte zamrznutý. Vyniesla mi ho na terasu a dala na tanier.
Kým som jedla, s úsmevom sa na mňa pozerala:
,,Teraz ti je dobre, tuláčka jedna,“. vraví mi. ,,je horúce leto. Chodíš si, kadiaľ chceš. Keď si hladná, prídeš rovno sem, veď tu to máš ako v závodnej jedálni. Naješ sa a zas ideš. Ale spomeň si na zimu. Nebolo by ti lepšie, keby si tu navždy zostala?“
Vážne, rozviklala moju slobodymilovnosť. Pri predstave, že dostanem párok, kedy budem chcieť, bez toho, aby som čakala na jeho rozmrazenie, ma schytilo veľké pokušenie! Čo tak zavesiť tulácky život na klinec a raz a navždy sa usadiť s ňou v jej chalúpke?“
Bola som rozhodnutá, že jej ponuku prijmem, keď z ničoho nič dodala:
,,A keď si predstavím zimné mrazy… Budeme musieť riadne zatvárať dvere!“
Okamžite som bola na nohách a brala sa preč. Láska, neláska, zatvoriť sa nedám. Sloboda je sloboda. A mráz je ďaleko. Dvojnohaňa jedna potvorská… Najradšej by si ma navždy sprivatizovala!
To my, čo máme štyri nohy, pekný, dlhý, zatočený chvost a elfské ružovúčke ušká, zvonku prikryté čiernymi chĺpkami, svoju slobodu za jeden párok nevymeníme!!!! My máme svoju mačaciu česť aj svoju mačaciu prísahu, ktorou prisaháme, že sloboda je nám nadovšetko. Treba len päťkrát zamňaukať, štyrikrát krátko a raz dlho.
Mňau, mňau, mňau, mňau, mňauuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuu!!!!!
Všetkým prajem krásny večer z Rozprávkarkinej Chalúpky, ja, slobodomilovná, túlavá mačička Anciáška…
Celá debata | RSS tejto debaty