Rozprávkarka2

Mňau.Viem, viem. Zas som vás nachytala. Ale my, Anciášky, z rodu čiernosrstých mačiek, čo majú pod krkom biele srdiečko, sme už raz proste také. Výmyselnice, ako ich kamarátky Rozprávkarky. To kamarátky podčiarkujem. Minule mi tá rozprávkárska duša, Dvojnohaňa,  vraví: pozri sa, čo Ti kúpila Tvoja panička… A vytiahla slaninku. Lenže ja som sa ani len nezalízla svojim ružovučkým jazykom, hoci tá slaninka rozvoniavala, až ach jaj joj!  Hrdo som sa zdvihla k dverám, že idem preč. Hneď prišla na to, čo mi je. A hneď aj vraví: no, áno, nie som Tvoja panička, Ty si si panička sama sebe. Ale kamarátka snáď som, či nie? Nuž som jej odpustila, že si ma zase chcela sprivatizovať a vychmatla som si slaninku z jej rúk. Poškrabkala ma medzi ušami. Juj, to ľúbim… Vtlačila som si hlávku medzi jej prsty, nech ešte škrabká, stále, ešte, a viac…

Bolo to také príjemné, že mi po celom kožúšku prebehlo dlhé mravčenie. A keď mačkám behá mravčenie po kožuchu, je to jasné znamenie, že si chcú zdriemnuť. Vyskočila som, hop, na kreslo vedľa Dvojnohane. Zavrela som oči a driemem, driemem, driemem, až kým neprišiel Dvojnohanin kocúr. Od poctivého švornohého kocúra mal síce ďaleko, lebo mal iba malé uši a iba dve nohy, a chvost…. ehm, uhm, no, o tom by sa dalo diskutovať, ááááááááále! Dvojnohaňa si ho sprivatizovala a možno by sa urazila, keby som hovorila o niečom, čo považuje za svoje!

Tak.

Mňau.

Ide sa referovať ďalej. Nuž tam driemem, pochrapkávam, odfukujem, keď sa ten Dvojnohák ku mne skloní a začuduje sa:

,,A Ty tu čo robíš?“

Aj on ma začal škrabkať. Lenže nemá také prsty, ako Dvojnohaňa. Tá ich má štíhle od večného ťukania a jemné od klávesnice. Zliezla som teda z kresla a hybaj do kuchyne. Na koberček, že si tam v pokoji zdriemnem. Nikto ma nebude otravovať a môžem spať až do rána. Dvojnohaňa s Dvojnohákom si všimli, že chcem mať kľud a pokoj svätý! Pobrali sa spať aj oni do takej širokej, velikánskej, mäkkúčkej postele.  Jeden, dva, tri, a už spali spánkom blaženým. No a vtedy začalo moje mačacie srdce mäknúť, topiť sa a pripomínať si, ako sa obaja ku mne majú. Dvojnohaňa mi dokonca aj slaninku kúpila, a to nie hocijakú, ale oravskú, riadne prerastenú. A Dvojnohák ma zas nechal spať na koberčeku pod stolom. Nevyhnal ma von, pred dvere, ako to za oných neblahých čias, keď som sa ešte túlala svetom, robili iní Dvojnohí.  Povedala som si, že si zaslúžia nielen moju lásku, ale aj jej rukolapný prejav. Vyliezla som spod stola, natiahla som labky, trošku popreťahovala chrbát, aj chvost som zdvihla do výšky a odcupitala som si to rovno k ním do postele.

Tak. A teraz som tu. Ležím medzi nimi. Čakám, kedy vstanú. Aha, je nedeľa. Tak to budú spať doobeda. Môžem sa aj ja zavŕtať do perín a vankúšov. Hmmm, tie sú mäkkúčke…  Vŕŕŕŕŕ… Mňauu…

Odteraz budem spať s nimi každú noc!

:-)))

Krásnu nedeľu z Chalúpky na stračej nôžke vám všetkým praje Rozprávkarkina kamarátka,

 mačka  Anciáška!