Mňau. Zas som to ja. Rozprávkarkina mačka Anciáška! Aby ste si nemysleli, že bitkári ste len vy, ľudia, a že len vy si vybavujete účty ručne- stručne. My mačky máme na vybavovanie účtov ešte aj dáke nástroje navyše: chvosty (vám ľuďom tuším slúžia na iné účely :-) a pazúre. Tie moje sú priam ukážkové. Pekne zahnuté, biele, špicaté a hlavne ostré. Aj tak je na vine Rozprávkárkin Dvojnohák. Chcel byť so svojou Dvojnohaňou v noci sám. Tak mi dal starú vyprážanú rybu, ešte z nedele, vraj, tu máš. Strčil mi ju až pod nos a vylákal ma ňou von. Dal mi ju do misky a keď som sa do nej zahryzla, tak za sebou zacapil dvere.
A nech! Na čerstvom vzduchu sa aj tak lepšie spí.
Zjedla som rybu, aj keď bola dvojdňová. Voňala, tak som jej neodolala, potvore. Teda rybe. A keď už bola v mojom peknom, okrúhlučkom, tučnom brušku, tak som sa uvelebila vo veľkom prútenom kresle, čo je na terase. Moja Dvojnohaňa tam prezieravo dala dva mäkké vankúšiky. Hneď som zaspala ako ryba v oleji. Juj, ryba! Tuším mi porobila. Ale dobre. Už sa tu nebudeme rybovať.
Spím si, spím, sladko, nič ma nevyrušovalo, ani zvuky, čo vychádzali z pootvoreného okna. Dvojnohák chrápal . To on rád. Nečudujem sa Dvojnohani, že si pri ňom dáva štuple do uší. Ale teraz si ich nedala. Klepotala v druhej izbe na tej svojej striebornej kráske zase nejaký uletený príbeh. Predstavovala som si, ako jej prsty behajú po klávesnici: šmyk sem, šmyk tam, ťuky ťuk, buch, šváááááácht, noooo, jej klávesnica má kadejaké čudné zvuky… Sú ako uspávanka. Ľahšie sa s nimi padá do spánku.
Bola som už takmer v tej alfa hladine či ako a tomu vraví, keď sa zrazu pod mojim kreslom čosi pohlo. Hneď som sa prebrala. Otvorím jedno oko, ale len máličko, do úzkej štrbiny, a čo vidím: svojho brata Žmurka. Toho, s ktorým nás jedna mater mala a porodila v susedovej drevenej šope. Zakrádal sa ku zvyškom ryby. Nechala som ho. Je z blízkeho príbuzenstva . Zaslúži si. Lenže tá potvorská ryba nezavoňala len mne a jemu, ale aj iným mačkám. Kde sa vzali, tu sa vzali, zrazu ich bolo na terase plno. Aby som bola presná, asi päť. No dobre, budem presnejšia: štyri. A mám byť najpresnejšia? Tak dve… Zaprskali na Žmurka a vyhnali ho od rybky. Ja si však svojho rodného brata nedám, to veru nie! Postavila som sa na kresle, aby ma videli v celej mojej čiernej kráse a urobila som veľké: pŕŕŕŕŕŕŕŕśk! Myslela som si, že sa zľaknú. Kdeže… Odvetili mi tou istou rečou. No a keď mi neporozumeli, tak som im to išla vysvetliť ručne stručne. Zoskočila som medzi nich. Začala sa kuca paca, v ktorej lietali chlpy aj mravčanie. Vyšla som z nej víťazne, pravdaže, aj keď mám v bruchu mačatá. Nech sa učia od svojej mamy ešte v prenatálnom stave, že za svojich sa treba biť. Po mačkách nezostala ani stopa. Dokonca aj Žmurko zdrhol, nevďačník jeden… Len vedľa misky sa váľalo pol mačacieho ucha. Keď som ho uvidela, vážne som sa zľakla. Čo ak je náhodou moje? Začala som strašne, ale naozaj strašne mraučať. Tak, že ma začula aj Dvojnohaňa. Nechala ťukotanie a vybehla ku mne. Pýta sa ma:
,,Čo je zas, Anciáš?“ a škrabká ma pritom najprv za jedným, potom aj za druhým uchom.
Podľa toho som vedela, že to ucho na zemi nie je moje. Len dúfam, že nie je Žmurkovo. Jedno som mu už totiž odkusla, pred časom. Aby sa naučil poslúchať staršiu sestru!
:-) :-) :-)
Pekný deň z Chalúpky na stračej nôžke vám všetkým praje mačka Anciáška. A teraz idem za Dvojnohaňou. Musím ju prinútiť, aby prestala na chvíľu písať tie svoje uletené rozprávky a konečne ma odfotila!
rozpravkarka2 Ružička, ak prídeš ...
zimnaruzak krasa krasa krasa, vdaka ...
rozpravkarka2 Ružička, bývam ...
zimnaruzak tak predsa je to pravda ...
rozpravkarka2 Ružička, ďakujem ...
Celá debata | RSS tejto debaty