Rozprávkarka2

Žilinu mám rada. Nosím ju v duši, nech som hocikde. Je to mesto  rozvoja a rastu. Nenarodila som sa v ňom. Prisťahovala som sa sem pred pätnástimi rokmi – tak vidím, ako sa mení.

K niektorým žilinským častiam mám srdcový vzťah. Napríklad k Bánovej, kde bývam, a kde je skrytý veľký kus slovanskej histórie. Tak povediac, mám ho priamo pod nosom, či skôr, sedím tu ako žaba na prameni  niekdajších archeologických objavov, ktoré však, žiaľ, zapadli prachom času. Ale nie o tom som chcela.

Dnes som dostala  pozvánku na peknú akciu . V žilinskej Považskej galérii umenia predstavili verejnosti knihu Drotárstvo. Bola to krásna, reprezentatívna udalosť, ktorej sa zúčastnili popredné osobnosti Žiliny.  Korunou tejto udalosti bola návšteva prezidenta SR, Ivana Gašparoviča, za účasti ktorého sa kniha uviedla do života. Spôsobom, ktorý dôstojne reprezentoval starobylé drotárske remeslo: pán prezident ju aj s predsedom ŽSK, Jurajom Blanárom položili na lopatu a ,,pokrstili „ slovami: svetom, moje, svetom. Kto nevie, tak takto sa vypravovali v drotárskych dedinách do života deti novorodičiek pár minút po tom, čo prišli na svet. Aj tie položili na podobnú drevenú lopatu a trikrát vystrčili von oknom.

Prežila som v galérii pár pekných okamihov. Podala som ruku pánovi prezidentovi, aj pánovi predsedovi, prehodila pár slov s nimi, aj s priateľmi, ktorých som tam stretla – a po hodinke sa vybrala na kávu do blízkeho obchodného domu.

Prechádzala som cez námestie, plná dojmov z krásnej reprezentačnej akcie – keď sa mi zrak zastavil na mladej žobráčke, čo sedela na kamenných schodoch. Paradoxne – aj  pri nej bolo malé dieťa. Len ho nemala na lopate, aj keď tiež bolo ,,vystrčené“ do zimy. Vinula si ho v náručí, zababušené v prešívanej bunde.  Mierne snežilo. Žena zohrievala dieťa vlastným telom a hojdala sa presne v tom rytme, ako padali vločky na zem. Pohybovala ústami a stále čosi šepotala.

Poznám ju, tú mladú žobráčku. Chodí k nám do Žiliny s dvoma deťmi. Jej starší chlapec, asi osemročný, mi povedal, že sú z Poľska. Zvykne postávať pred bankou, sem tam mu ktosi pohodí dvojeurovku, iný euro, ďalší päďesiat centov.  Zdá sa, že na Slovensku sa im viac vyplatí žobrať.

Keď som už bola blízko žobráčky, prišla mi na um jednoduchá veta. Hovorím jej:

,,Choď ku galérii, snáď tam budeš mať väčšie šťastie….“

Naďalej sedela na schodoch, hojdala sa, zvierajúc spiace dieťa v náruči, ďalej šepotala… ale nepohla sa.

Tak kto vie, možno by bolo múdrejšie povedať pánovi prezidentovi, aby vyšiel z tej drotárskej slávy, ktorá ho v galérii obklopila, von do žilinských ulíc, aby sa pozrel, ako sa žije tam.

Aj keď si myslím, žeby ho ochranka nepustila.

Fotky sú z mobilu, takže nič moc... len na dokreslenie atmosféry. Pán prezident podpisuje knihu.

Žilinská Slovač bola na pána prezidenta zvedavá... Podpisovalo sa, fotilo sa.

... k drotárskemu remeslu patrí írečitá ľudová muzička...