Rozprávkarka2

Už niekoľko dni tu úspešne bojujem s pripojením. Teda skôr s nepripojením. Signál mi kolíše presne podľa toho, ako vonku šantí vietor. Raz zmizne, raz sa vynorí, stratí a zas nakukne: aha, tu som, to sa iba tak hrám…

Ale nehrá sa pripojenie. Hrá sa príroda. Konkrétnejšie, pani Zima. Zimička – Šantička. Nasypala nám tu snehu, až až. Moja chalúpka je v nej po kolená. Teda po podstienok. Hovorím si, žeby mohlo byť aj horšie a mohla by byť až po uši. Teda po okná.

No nevyčítam pani Zime, že sa rozhodla prísť ku mne na návštevu. Je mi s ňou fajn. Tak si tu diškurujeme o tom, čo je užitočné a čo nie:

,,Treba Ti večne vysedávať pri nete?“ vraví mi a vyčesáva si snehové pierka z vlasov.

,,Netreba!“ priznávam sa poctivo.

,,Vidíš, vidíš,“ uškŕńa sa podpod fúzy. ,,Je čas na iné veci.“

Mlčky jej pritakám. Áno, svätá pravda. Je čas na pranie záclon, na ich žehlenie, vešanie, štipcovanie. Pulírovanie skríň. Leštenie okien. Naháňanie bĺch metlou po dlážke.  Tie mi tu nechal Lapaj. Kocúrik. Zmestí sa mi tak do dvoch dlaní. Ale aký je malý, taký je veľký huncút. Vidno, že je synom svojej matere!

Lenže teraz mi skočil do náruče. Bojí sa. Zo strechy storočnej stodoly, čo skrášľuje vedľajšiu záhradu, začali cupkať na zem cencúle. Člup sem, čľup tam. Člup? Kdeže… To sú riadne, poctivé ľadové rachoty. Lapaj sa bojí a tak sa trasie, že mu všetky blchy skáču z kožucha.

A to som prednedávnom leštila dlážku!

Pani Zima sa na nás pol očkom pozerá, zazerá, a ďalej sa usmieva. Páči sa jej, ako sa máme s Lapajom k sebe.

,,Lepší, než chlap.“ vysvetľujem jej.  ,,Túli sa ku mne, hlavu mi pod bradu tlačí, pri nohách mi pradie, labkou ma škrabká, dožaduje sa mojej pozornosti, nech sa deje, čo sa deje, vždy je pri mne, drží sa ma ako kliešť.“

Lapaj si na znak súhlasu ľahne do môjho lona a pozerá sa, ako debatujem s pani Zimičkou. Spokojne strihá ušami. Potom zavrie jedno oko, o chvíľu aj druhé – a podriemkava.

Nahnem sa ku klávesnici, iba tak nazrieť, čo je nové na nete. Zase nejde, potvora… Podaktorý z cencúľov si to v letku na zem rozmyslel a zastavil sa kdesi v medzipriestore. Tam teraz klebetí so snehovými vločkami a chytá víchricu za slová. Úbohý signál je z nich tak dopletený, že mi sem do Chalúpky netrafí.

,,Ehm, uhm…“ odkašlem si. Chcem pani Zime jemne povedať, žeby mohla trochu poľaviť. Veď aj ľudia si chcú poklebetiť a ja mám na nete kopu priateľov.

Zimička, zima vie čítať moje myšlienky. Skôr, ako niečo poviem, mi skočí do (nevypovedanej) reči:

,,Priznaj sa, že je Ti takto dobre…“

Rozmýšľam, zvažujem, až musím po pravde priznať:

,,Áno, je… Aj bolo. Včera. Aj bude. Zajtra. Pretože vtedy budem piecť medovníčky. Napečiem ich presne toľko, koľko baba Jaga, ked stavala svoju medovníkovú chalúpku. Alebo, čoby toľko! Viac!“

,,To preto, že som k tebe ten signál nepustila!“  vysvetľuje mi pani Zima.

Chcem sa jej za to poďakovať, no nestíham. Zase sa ku mne tlačí Lapaj a dožaduje sa pozornosti. Olizuje mi nos ružovým jazykom. A keď ho odtláčam, tak zdvihne labku, vystrčí pazúrik – a ŤUUUUUUUUUK do klávesnice.

Akože, aj ja chcem čosi napísať!

A to by bolo také lapajovanie, žeby mi z toho husia koža narástla!

:-)))