Rozprávkarka2

predchádzajúca časť

PRAMATKA EVA

Sochy majú svoj vlastný osud, z ktorého sochári poznajú iba úlomok. Ak však sochárove ruky vlastnia silu tvorivého dotyku, nedívajú sa za osudmi svojich sôch. Túžia vytvoriť niečo nové.

Bolo to takmer desať rokov, čo Verduccio zbalil sochárske náradie, posledným letmým pohľadom pobozkal mladú kráľovnú. Jediné, čo si odniesol v duši, bol obraz záhrady. V záhrade altánok zo šípových ruží, v altánku Madona, obklopená vôňou magnólií.

–   Je to len neuskutočniteľný sen. – vzdýchol si vtedy Verduccio a nechal svoje nohy, nech ho vedú životom.

–   Ty, čo si Darcom dokonalosti! – šepkal si cestou roztúžene. – Jediný jeden raz. Jediný jeden raz mi daj stvoriť sochu, ktorá je hodná nesmrteľnosti, aby som zabudol na kráľovnú a Madonu. Prenesiem svoju lásku do mramoru – tam bude žiť môj sen o dokonalosti.

Vrúcne prosby bývajú vyslyšané, najmä keď ich šepocú hlbiny ľudského bytia. Dlho však trvá, kým večný Tvorca určí čas a miesto, kde sa môžu naplniť. Aj Verduccio dospel zo sedemnásťročného mladíka v zrelého, dvadsaťsedemročného muža, kým sa naplnil jeho čas a cesty ho priviedli do mesta Peruggie. Tu stretol jedinú dcéru bohatého kniežaťa. Už vtedy, keď po prvýkrát vkročila do jeho dielne, vedel, že vidí Evu, pramatku života, nositeľku hriechu. Bola to úchvatná Eva, pyšná vo svojom zatratení, hrdá na svoju ľudskú úlohu. Verduccio nevyčkal, kým sa cez jeho srdce preleje božská inšpirácia – od prvej kvapky až po poslednú. Nevládal bojovať proti vlastnej nedočkavosti a náruživosti. Nevedel regulovať svoj plameň. Postavil kniežaciu dcéru na podstavec a udrel dlátom do mramoru. Snáď nikdy v živote neprežil toľko túžby, pamätal ale na sľub, ktorý dal svojmu Tvorcovi, a vtesnal túžbu do mramoru. Snáď nikdy v živote neprežil toľko vášne, pamätal ale na sľub, ktorý dal svojmu Tvorcovi, a vtesnal vášeň do mramoru!

Vedela kniežacia dcéra, čo sa deje v umelcovej duši? Jej pyšný úsmev vravel svoje. S prižmúrenými viečkami sledovala ohne vo Verducciových očiach. Občas si skrížila ruky za hlavu a našpúlila pery, nežné a jemné ako koral. Keď bola socha konečne hotová, pristúpil Verduccio k svojej soche, vrúcne jej chytil hlavu do dlaní, položil ústa na mramorové pery, presne tak isto zošpúlené, ako mal model pri okne. Vtedy kniežacia dcéra pobúrene zišla z podstavca a nenávistne mu šplechla do očí:

–   Že si sa vôbec opovážil, plebejec…

Po mesiaci sa vydala za starého dóžu, ktorému ju sľúbili ešte v kolíske, potvrdzovala to aj zmluva so starobylou pečaťou, a zmizla z Verducciovho života.

Socha Pramatky Evy však zostala. Každý ju obdivoval. Jej krása preslávila Verduccia, takže si mohol otvoriť veľký ateliér.

Prešli roky a z Verduccia sa stal svetoznámy umelec. Mnoho sôch vyšlo z jeho rúk, ani jedna z nich však nedosiahla dokonalosť Evy a Madony.

–   To preto, že som vlial všetku lásku dospievania a všetku vášeň zrelosti do mramoru. – smútil Verduccio.

Nevedel, že v knihe osudu má zapísanú ešte jednu lásku, zatratenú a zúfalú, v ktorej sa skrýva všetko blato sveta.

DÁMIČKA

Stretol ju v dňoch svojej jesene, keď sa život muža stáča do chladného údolia staroby. Mnoho žien chcelo potešiť jeho osamelosť, ani jedna však nebola hodná Evy a tobôž už nie Madony.

–   Ľudské sny bývajú občas nesplniteľné, – hovoril si Verduccio, keď zatváral dvere za krátkymi letnými známosťami.

Ešte vždy mu však zurčala v rukách neha a sila, hoci mu husté vlasy zredli, postriebrili sa v úpornom hľadaní božskej iskry – lásky a inšpirácie zároveň.

Aj ona vyzerala na krátku letnú známosť. Nekypela životom ako jeho Eva, ba ani vznešenosťou ako Madona. V jej očiach horelo peklo ponížených žien, ktoré sa naučili predávať samé seba a dostalo sa im tej najstrašnejšej odmeny – nevyliečiteľnej, mrzkej choroby. Bola tak strašne unavená a stará, prastará ako sarkofág s nabalzamovanou mŕtvolou, čo čaká vnútri hrobky na svoju vlastnú nesmrteľnosť. Mladá rokmi i telom, stará však najstarším remeslom sveta, ktoré vykonávala.

–   Čo mi dáš, pane, – opýtala sa hriešne dámička, – keď ti dám na jednu noc ilúziu mladosti?

–   Všetko, čo mám! – odvetil bez rozmýšľania.

Prikryl dámičku svojim vlastným plášťom a odviedol ju do ateliéru. Nepodstavil ju na podstavec vášne ako pred tridsiatimi rokmi dcéru kniežaťa. Nepovýšil ju do chrámu vznešenosti ako v dňoch dospievania mladú kráľovnú. Cítil k nej niečo celkom iné. Ľútosť a nehu.

–   To predsa nemôže byť láska. – vravel si prekvapene, sledujúc cit, ktorý sa v ňom narodil a dozrieval ako oheň, nasýtený čerstvo nazbieraným drevom.

Ale tvorivý plameň inšpirácie ho opäť zasiahol – po toľkých nedočkavých rokoch, striedavo naplnených túžbou a sklamaním. Preto vzal dláto a udrel do mramoru.

Dámička zmĺkla. Pochopila, že to, čo sochár od nej chce, nie je to, čo ona ponúka. Po rokoch sa jej po prvýkrát objavil v tvári rumenec hanby. Akoby v úľaku sa schúlila k zemi a zakryla si hlavu sochárových plášťom.

pokračovanie

z knihy Nardénova záhrada

koláž: ja