Rozprávkarka2

Je totiž typickým energetickým upírom. Prisaje sa na vás, ani neviete kedy –  a všetko z vás vycucá. Radosť zo života. Radosť z jari. Z dažďa. A slnka. Z toho, že apríl je bláznivý.

Bláznivá je aj ona, hoci sa tvári veľmi seriózne. A snaží sa byť nenápadná. Sadne si vždy tak, aby bola čo najmenej viditeľná. No napriek tomu je všetkým na očiach. Všetci hovoria o nej. Nielen v parlamente, ale aj na uliciach, na autobusových zástavkách, podchodoch, v reštauráciách a baroch. Dokonca aj v našej krčmičke Pri potôčiku. Ona to veľmi dobre vie. Preto sa rada prisaje na krk aj iným ľuďom, nielen  tým v parlamente. Obuje si  ošúchané topánky, čo nosila ešte jej babka, dá si starý deravý kabát, čo zavesil jej dedko na klinec a vyberie sa na výzvedy. Chce vedieť, čo sa o nej rozpráva. Tak sa zatárala aj ku nám. Najprv do tej našej krčmičky Pri potôčiku. Asi sa jej nepáčilo, ako tam na ňu nadávajú, vykĺzla radšej pootvorenými dvermi – a poď ho rovno za mnou.

Práve som si robila na záhrade skalku.  Oprela sa lakťami o plot a ako pozerá, tak sa pozerá. Aj ma znervóznila. Nevedela som, čo chce, aj keď som to mohla vytušiť. Nápadne si totiž obzerala môj krk. Asi hľadala miesto, kde by si aj mne mohla prisať a cucať ma tak ako ostatných. No potom prišla na to, že asi nie som vhodný objekt na cucanie. Neviem, ako jej to došlo. Možno, že ju osvietili tie kamene, čo som kládla vedľa seba.

,,Čo robíš?“ opýtala sa nedôverčivo.

,,Staviam.“ odpovedám.

,,To vidím, ale čo?“

,,Svoje súkromné Himaláje.“ odpovedám jej.

Vyvalila na mňa oči:

,,Himaláje? Načo ti budú, preboha?“

,,Budem v nich dalajláma.“ vysvetľujem jej. ,,Posadím sa uprostred nich a naučím svoje potreby, aby žili v súlade a mieri s tým, čo môžem mať.“

,,Kto má tomu rozumieť…“ zahundrala škriepne tá stará dáma a mrzuto sa prizerá, ako kladiem  kameň ku kameňu.

,,Však tomu rozumie aj ten najväčší hlupák, čo žije v tieni našej krčmičky.“ krčím ramenami. ,,Ale vás asi Pri potôčiku neosvietilo, tak vám to vysvetlím inak. Snažím sa žiť tak, aby som na nič nehundrala. A nebola pre nič mrzutá.“

,,A darí sa ti?“ chce vedieť stará dáma.

,,Darí…“ prikyvujem.

,,Klameš…“ vyškiera sa. ,,Aj teba iste mrzí ten zákon, čo chystajú pre živnostníkov. Veď tiež patríš k ním. A máš hlboko do vrecka. A ďaleko do výplaty.“

,,To je pravda.“ súhlasím s ňou. ,, Hlboko aj ďaleko. A živnostenský zákon ma omína ako kamienok v topánke. Lenže potom si otvorím špajzu – a je tam všetko: dokonca aj vyklíčená cibuľa. V mraziaku mäso.  Od suseda dostanem vajcia, lebo som mu zašila dieru na nohaviciach. A susedka ma zas pozve na kávu. Sadneme si k nej na hojdačku. Príde ďalší sused, donesie pivo. A jeho žena koláče. Ak začne pršať, tak pôjdeme na našu terasu. A ak by pálilo slnko, tak vytiahneme slnečník. Uvaríme si aj gulášik. A ugrilujeme si klobásky. Zo zabíjačky, čo bola u nás pred pol rokom. Nemám prečo nadávať na svoj život, aj keď mám hlboko do vrecka a ďaleko do výplaty.“

Pokrútila hlavou a opäť sa mi snažila prisať na krk. A len cucať a cucať a cucať. Vraj načo mi je radosť z takého života. A aj tak bude pršať, lebo je apríl a žiadna grilovačka nebude. A susedove sliepky vajcia neznesú. A čo ja viem, čo ešte.

Nechala som ju, nech si tára, koľko chce. Len som si ďalej stavala svoje súkromné, malé Himaláje. Napokon boli také vysoké, že ma od nej celkom oddelili. Už som ju viacej nevidela, ani nepočula. Posadila som sa doprostred nich s prekríženými nohami, ako sa patrí na dalajlámu a vychutnávala ten mier. To ticho. Slnko. Pokoj. Vlažný vietor. Oblaky nad svojou hlavou. Počúvala som šumenie listov a trávu, ako rastie. Bolo mi strašne fajn.

A môže byť aj vám. Len nesmiete nechať tú starú mrzutú dámu z parlamentu, aby sa prisala na váš krk a cucala z vás vašu životnú energiu.

Tak.

A teraz  je na čase povedať jej meno.

Jej krstné meno je Poli

A priezvisko Tika!

(To preto, že má miesto hlavy makovicu  a stále jej tam niečo hrká, tiká.)