Rozprávkarka2

predchádzajúci diel

Často sme s Janou chodievali do malého baru pri hoteli  Tatra. Iba tak. Na džús. Sedávali sme pri okne, rozprávali sa o Lacovi a o tom, prečo mi to s ním nejde. Uzatvorené do svojho malého, dievčenského sveta, sme si sprvu vôbec nevšimli, že tam chodieva aj ON. Spevák.

Mal za sebou už zopár piesní. Nám však voňala iná muzička, nepočúvali sme ho. Lýra a podobné súťaže boli od nás na míle vzdialené. Páčil sa nám Johny Cash a Janis Joplin. Nuž sme kučeravého slovenského speváka neregistrovali.

Až dovtedy, kým si raz Jana nešla k pultu objednať ďalší pohár džúsu.  Obrátil k nej oči a pozorne si ju premeral. Patrila k tým dievčatám, ktoré skúmavý pohľad mužov len tak nerozhádže. Vrátila sa k nášmu stolu a so smiechom mi vraví:

,,Ten pri pulte je nejaký divný.“

Vtedy som si ho prvýkrát dôkladnejšie prezrela aj ja.

Keď sme ho tam stretli druhý a tretí krát, začala som sa hanbiť. Za svoje vyťahané tričko a ošúchané nohavice.  Povedala som si, že štvrtýkrát tam už pôjdem nahodená a vytiahla som mame zamat zo skrine.

Nohavice sa mi moc nevydarili. Nestrihala som ich podľa strihu, ale z hlavy. Možno aj preto bola jedna sára kratšia a druhá dlhšia. No predsa som sa v nich cítila krajšia ako v starých rifliach. Keď som v nich vošla do kaviarne, jeho pohľad sa pri mne okamžite zastavil. Usmial sa. Kto vie, možno mu boli nohavice smiešne. Mne to však vtedy pripadalo, že obdivuje ich hladkosť aj hru zamatu. Vypla som sa, pohodila vlasmi a sadla si neďaleko neho. Jana ma ťahala preč:

,,Nepredvádzaj sa tak, je to nápadné, poďme radšej do boxu pri okne, na naše staré miesto.“

Iba som pokrútila hlavou.

Vstal zo stoličky a podišiel k nám.

,,Môžem vám niečo objednať, dievčatá?“

Zachichotali sme sa typickým chichotom pubertiačok a prikývli sme. Jana drzo, ja nesmelo.

Prikázal barmanke, nech nám namieša džintonik. Po druhom poháriku som mala hlavu ľahkú ako balón a želala som si, aby sa tam objavil Laco. Aby ma odviedol preč, do nášho lesa, k nášmu stromu, oprel ma o kmeň a bozkával.

Namiesto Laca tam bol spevák. A Jana. Ibaže tá sa čoskoro vyparila. Na čosi sa vyhovorila – a zmizla.

Osamela som so spevákom.  Už nebol taký zábavný ako predtým. Hovoril čím ďalej tým menej, až napokon prestal rozprávať. Len sa díval pred seba. V jednej chvíli sa na mňa pozrel dlhým, zádumčivým pohľadom, v ktorom bolo čosi skryté. Možno otázka, možno odpoveď, možno len jedno slovo, možno dve, možno desať a možno tisíc… No nevyslovil ich a ja som jasne vedela, že aj keby ich povedal, neboli by určené mne. Myslel na kohosi iného. Po chvíli z neho vyšlo:

,,Mohla by si byť ako ona… Keby si nebola brunetka.“

Nevdojak som sa dotkla svojich dlhých, gaštanových vlasov. Nikdy mi nevadila ich farba. Až teraz… Všimol si to gesto. Povedal:

,,Viem, že nie si ona. Nikto nemôže byť ona…“

,,A ty nie si Laco.“ pomyslela som si zanovito.

pokračovanie