Rozprávkarka2

predošlý diel

,,Daj si ešte!“ posunul ku mne spevák ďalší pohár.

Prevrátila som ho do seba.

Dotkol sa mi rukou tváre a trochu váhavo sa opýtal:

,,Chceš… Chceš ísť so mnou?“

Akoby ma v tej chvíli čosi rozčeslo na dve časti. Jedna polovica chcela zvolať áno a druhá nie. Miesto toho som iba pokrčila ramenami.

Vysvetlil si to ako súhlas.

Položil na pult peniaze a vybral sa do protiľahlých dverí hotela. Ja za nim. Neisto. Chtiac aj nechtiac. Bola som presne ako v tej rozprávke: napoly oblečená do túžby, napoly z nej vyzlečená. Dieťa vo mne sa splašene bránilo, no žena, ktorá sa práve prebudila, možno pod vplyvom džintoniku, možno pod vplyvom zvláštnej chvíle, dychtivo túžila po dotykoch a po bozkoch.

Výťah nás odviezol na druhé poschodie. Spevák odomkol izbu, nechal ma vojsť dnu. Nervózne som podišla k oknu. Odrazu zasvietilo vo mne varovné svetielko. Možno to bolo tým, že pred sebou som mala svoje mesto, to isté,  ktorým som sa túlala ruka v ruke s Lacom, tie isté pouličné lampy, pod ktorými som mu nedovolila pobozkať ma, tie isté obrubníky chodníkov,  po ktorých som skackala na jednej nohe s rozpriahnutými rukami, tie isté výklady, v ktorých som vídavala svoju a Lacovú tvár.

Spevák sa postavil za môj chrbát. Mykla som sa. Strach sa rozhorel ešte prudšie. No potom som ho potlačila, nasilu, naschvál, hlboko, do najzadnejšieho záhybu na duši. Položil mi ruku do vlasov… ale zrazu sa odtiahol.

,,Nie.“ povedal krátko.

,,Čo nie?“ zadivila som sa.

,,Nebolo by to dobré… Ty to nechceš!“

,,Ako to vieš?“ vyhŕklo zo mňa nečakane.

,, Máš svaly celkom stuhnuté. Pozri…“ prešiel mi prstom po ramene. ,,Akoby si sa chystala bojovať. Roztúžená žena je iná, mäkká.“

Cúvla som od neho preč a prekrížila si ruky na prsiach. Nechcela som, aby videl, ako sa mi chvejú prsty.

,,Bolo by lepšie, keby si išla domov.“ povedal ticho.

Vzala som si kabát, ten hrubý, na ktorý mi mama deň predtým prišila tenkou ihlou odtrhnutý gombík a vybehla von z izby. Spevák za mnou:

,,To nevadí, že sa nič nestalo…“ utešoval ma. ,,Aj tak si fajn dievča. Iste máš chlapca. Oľutovala by si to…“

Ten chlapec stál v dverách hotela a s nechápavým výrazom v očiach sa díval na mňa. Priviedla ho tam Jana.  Vraj nie je múdre nechať ma samú so spevákom. Pretože som len neprebudená Egreška. A môj čas dozretia ešte neprišiel. Preto doviedla Laca do baru. Lenže mňa už v bare nebolo. Ani speváka. Jana sa spýtala barmanky, kde sme sa stratili – a ona povedala, že sme šli spolu do hotela oproti.

O mesiac na to Laco narukoval do zahraničnej misie. Odišiel kdesi do rozbombardovanej Tramtárie, odkiaľ sa vrátil až po rokoch. Vtedy som sa už nebála veľkého chlapca s obrovskými nohami, ani jeho úst. A noc, ktorú som mala dať spevákovi, som darovala vojakovi, čo sa vrátil zo zahraničnej misie.

Odišiel aj spevák. Po úzkom moste, čo vedie zo života do smrti.

Nebolo žiadnych ďalších tisíc nocí s ním.

Iba tá jedna, kratučká.

 Koniec

(Prejsť na prvý diel)