Vodopád ma vzal do náruče
a zbozkával mi svetlo z tela.
Teraz svietim zvnútra.
Maznem sa so slnkom,
vpúšťam ho do seba
v nežných a krehkých vlnách.
Obmývajú mi dušu.
Vyplavujú z nej včerajšie smútky.
Križujú ma na nahé nebo.
Mením sa na oblak.
Keď zdvihneš hlavu,
uvidíš plávať na oblohe
usmievavú ženu
so smädnými ústami,
s hviezdami na prsiach
a s vetrom vo vlasoch.
Nie som to ja.
Je to len zrkadlo z dažďa.
...ááááále, čoby, srdiečko, ...
Tak toto som nemala čítať...:-), ...
Kussik... :-)) Ty aj tie básne vnímaš... ...
..vážne básne básnikov a tiež ...
No ako dezert by som si dal palacinky ...
Celá debata | RSS tejto debaty