Rozprávkarka2

V starovekom svete bolo písané slovo jedno z najstráženejších tajomstiev úzko špecializovaných kňažských vrstiev.  Nemusíme sa pýtať prečo. Sprostredkovanie akejkoľvek informácie napísanej akýmkoľvek spôsobom na čomkoľvek bolo mocnou zbraňou. Zbraňou poznania, vzdelania, využitia skúseností a znalostí. Zbraňou, ktorá pomáhala vyhrávať vojny a upevňovať moc vládcov.

Stredovek nebol lepší. Vznikli síce kláštorné školy, ktoré zriadila cirkev, no k umeniu, ako sa naučiť písať či čítať, sa zas dostali len tí vyvolení. Daň za to, že si mohli takéto bohatstvo prisvojiť, bola strašná:  nemohli totiž písaným slovom slobodne šíriť to, čo si skutočne mysleli, čo skutočne cítili, ale iba to, čo hlásala cirkev. Široké masy nevzdelancov tak boli masírované jednosmernou doktrínou, ktorá mala za cieľ vytvoriť jednotné, stádovité myslenie.

Zdá sa, že  staré dávne časy sa vracajú.   Písané slovo sa má znovu stať doménou tých, čo majú pár eur navyše. Debata v Pravde má byť spoplatnená.  2,90 eur mesačne. Pre niekoho nič, pre niekoho dosť na to, aby sa vyjadrenia vlastného názoru vzdal.  Krok … Kam? Späť? Niekde celkom vedľa? Naozaj je celý náš život o peniazoch? Bude sa platiť za každú myšlienku, ktorú chceme napísať?

Možno si niekto povie: aspoň sa sem nebude písať kopa hlúpostí. Priznám sa, aj mne sa občas stáva, že mi niektoré komentáre pripadajú ako hák pod Jánošikovým rebrom. No slovo bolo pre mňa vždy posvätné a vždy prejavom absolútnej slobody.

Čítavala som si tie vaše komentáre, priatelia. Čítala som si komentáre Kormidla, o ktorom viem, že má hlboko do vrecka, žije zo sociálky a iste mu tri eurá za debatu mesačne budú pripadať hriešne drahé. Čítavala som si aj komentáre Belívča, s ktorým sme si vedeli výborne písmenkovo zašantiť. Čítala som si Kaplánove komentáre, aj slová Parížanky a Anaj, Josezunu a Marthy Bielskej, aj Kriju, aj Jána Kazateľa, Aj MartinSa, aj Kusiho, aj Jurajiho… a ten je tiež bez práce a tiež počíta každý cent…

Je mi strašne ľúto, že hlasy týchto ľudí budú umlčané. Viem, môžem sa s nimi stretnúť vo facebooku. Mnohých z nich tam už mám. No je to presne o tom, o čom píšem. Znovu je to o uzavretom kruhu. O ľuďoch, ktorí sa ocitnú za ,,virtuálnymi“ múrmi, ako kedysi za kláštornými, či chrámovými.  Tam si povieme všetko z očí do očí. Ale čo z toho, keď päťsto, či tisíc, možno aj dvetisíc čitateľov, ktorí by zavadili o našu debatu, sa k naším písmenkám nedostane?

Je mi smutno… Slovo by malo zostať slobodné. Voľné ako vták. A prístupné každému.