Rozprávkarka2

Túžba má svoje vlastné pravidlá, ktoré sa nepodriaďujú zákonitostiam rozumu, ale to Eva v svojich dvadsiatich troch rokoch nemohla vedieť. Cítila len, že v svadobnú noc, ktorá má byť najkrajšia pre každú zamilovanú ženu, sa jej manžel dopustil najstrašnejšej zo všetkých nevier: držal ju v náručí a vyslovoval meno inej ženy. No ani potom, keď sa ho opýtala, prečo si ju vzal, sa nedočkala odpovede. Adam si pretrel rozospato oči a začudovane sa pozrel na ňu, akoby až teraz zistil, koho má pri sebe.

,,Prepáč,“ zamrmlal v rozpakoch. ,,Asi som povedal niečo, čo som nemal“.

Nečakala na ďalšie vysvetlenie. Nahádzala na seba šaty, a vybehla von z bytu. Skorý ranný autobus viezol pár cestujúcich. S prekvapením sa na ňu dívali, ale Eva nedbala na ich pohľady. Vystúpila pred rodičovským domom a vošla do záhrady. Otec práve strihal hrozno, zrelé strapce mu padali spopod prstov do prúteného koša. Vložila si do úst bobuľu, zelenkastú a takú priesvitnú, že bolo vidieť zrnká pod šupkou. Otec sa nepýtal, čo sa stalo. Pokýval hlavou, zamieril do kuchyne, otvoril chladničku a nalial jabloňovicu do sklenených pohárov. Posadila sa k nemu na lavicu, popíjali, a ona plakala. Tak mlčky. Bez vzlykov. Keď dopili, otec vstal.

,,Vedel som, že je darebák! precedil pomedzi zuby. ,,Zabijem ho“

Až vtedy si Eva uvedomila, že bolesť, ktorá sa v nej zákerne šírila ako neohlásená lavína, sa preliala z jej hrude do neho. Zavesila sa mu na ruku a nahlas sa rozkričala:

,,Nie, otec, nie… Veď ani nevieš, čo mi urobil“

Na jej krik vybehla z útrob domu mama. S vydesenými očami sa dívala raz na dcéru, raz na muža.

,,To naozaj nemáš ani kúska hanby?“ oborila sa na Evu. ,,Hneď na druhý deň, ráno po svadobnej noci, opustiť muža a ísť k rodičom?“

Nestačila dopovedať, keď sa otec zahnal. Eva ho nikdy nevidela takého rozčúleného. Skôr, ako padlo zaucho, odtiahla ho od mamy a začala prosíkať:

,,Nie je to až také zlé, ocko… Len neviem, čo sa to s Adamom stalo! Vieš, on… Po celý večer sa ma ani nedotkol! A ráno… Začal ma oslovovať iným menom! Hovoril mi Martina!“

Až vtedy mama pochopila. Sťažka sa posadila ku stolu a oprela si hlavu do dlaní:

,,Martina! Tak sa volala jeho prvá žena! To sa stáva, dcérenka… Niekedy muži ťažko zabúdajú. To mu musíš odpustiť, zvyknúť si na to, že si v jeho živote bola druhá! Vráť sa k nemu!“

,,Moja dcéra pre nikoho nebude druhá!“ zavrčal otec zlostne pomedzi zuby. ,,Ostane doma.“

Eva súhlasila s jeho radikálnym riešením. Vyzliekla a vošla pod sprchu. Zdalo sa jej, že vlažný prúd z nej zmýva všetky nežnosti, ktoré jej Adam šepkal do ucha a ktoré patrili inej. No stále v nej zostával dusivý pocit bolesti. Vedela, že je naň jediný jeden liek, jej práca.

Riaditeľka sa veľmi začudovala, keď v ten deň predpoludním vstúpila do škôlky. Mala byť predsa s Adamom na svadobnej ceste! No neopýtala sa, čo sa stalo. Hádam jej stačil pohľad na Evinu utrápenú tvár a uplakané oči. Nechala ju samu v hlúčiku predškolákov. Deti sa zhŕkli okolo nej a pýtali sa:

,,Teta Eva, a bola z teba krásna nevesta? Mala si biele šaty s vlečkou? A závoj a diadém?“

Keď so stiahnutým hrdlom prikývla, jeden z chlapcov, čiernooký Miško, jej vyliezol na kolená, vtlačil jej nos do záplavy kučeravých vlasov a dôverčivo jej šepol do ucha:

,,To si musela byť ako naozajstná princezná! Keby som bol veľký, určite by si sa mi veľmi páčila, pretože si tá najsenzačnejšia učka, to povedal aj môj ocko. Ozaj, povedz, je ten tvoj na teba dobrý? Aspoň tak, ako môj ocko na mamu?“

Znovu sa rozplakala, už nevládala zadržať žiaľ. Deti rozpačito zmĺkli a dívali sa na ňu. Čupla si medzi ne, ukrytá v ich hlúčiku a cez slzy sa na ne usmiala:

,,Moji anjelici! Čo by som bez vás robila?“

Celý mesiac sa snažila zabudnúť na Adama i na svadobnú noc. Strávila v škôlke všetok čas. Vedela, že ju Adam hľadá a že sa jej to bude snažiť vysvetliť. Ale odďaľovala chvíľku ich stretnutia tak ďaleko, ako sa len dalo. Mama sa jej ešte vždy snažila dohovoriť a zachrániť rozpadajúce sa manželstvo. V jeden deň, bolo to tesne potom, ako odišlo zo škôlky posledné dieťa, uvidela stáť Adama aj s mamou pred bránou. V prvom okamihu chcela vbehnúť nazad, zabuchnúť za sebou železné mreže, ukryť sa v svojom detskom kráľovstve, ale potom sa spamätala. Podišla k ním. Adam vytiahol spoza chrbta obrovskú kyticu, krajšiu, ako tú, čo mala na svadbe a celkom tíško zaprosil:

,,Evička…“

Nevedela, čo má povedať a tak v rozpakoch otočila oči k matke.

,,Budete obidvaja bývať u nás.“ odvetila jej mama na nevyslovenú výčitku. ,,Už sme vám s otcom prichystali izbu na hornom poschodí“.

Nedalo sa nič robiť, bola chytená v pasci materinskej lásky, čo chcela všetko zahladiť a všetko urovnať. Mlčky pokývala hlavou a nasadla do Adamovho auta. Večer sa všetci stretli v obývačke. Otec popíjal svoju jabĺčkovicu a určite by si nahlas pripomenul, ako mu zať potupil dcéru, keby mu Eva nevzala pohár pri druhom nalievaní. Čosi zamrmlal, ospravedlňujúc sa, že ho bolí hlava, a pobral sa spať. Za ním zamierili do svojej izby aj Eva s Adamom.

,,Chcem ti niečo povedať“ nahol sa Adam k nej. ,,Niečo veľmi dôležité.“

,,Tak hovor!“ povedala mu neutrálne.

,,Eva, ja viem, že som ti ublížil. To však neznamená, že ťa nemám rád… Mám… Vieš, Martina, bola to moja prvá láska, spolužiačka zo školy. Na to sa ťažko zabúda. Žili sme spolu  päť rokov. Ale nedala mi deti. Akosi nám to dohromady nešlo. A ja by som chcel byť otcom!“

,,Už sa stalo!“ šepla takmer nehlučne. ,,V tú nešťastnú noc som otehotnela.“

Ohromený Adam na ňu chvíľu mlčky civel. Potom ju strhol do náruče a bozkával ju na krk, na ramená, všade, kde sa dalo. A šepotal jej meno:

,,Evička, Evka, budem žiť iba pre teba. Ver mi, zabudnem na Martinu a nikdy viac ju pred tebou nespomeniem!“

V tú noc ju po druhýkrát držal v náručí, opatrne a nežne. Vedela, že tentoraz naozaj nemyslí na Martinu. No nemyslel ani na ňu. Maznal sa cez ňu s dieťaťom, ktoré s ňou pred mesiacom splodil.

pokračovanie