Rozprávkarka2

„Vám by sa zišla kvapka kávy.“ povedal. „Vyzeráte, akoby ste sa premieňali na cencúľ“.

Keďže ju naozaj triaslo od zimy, pozvanie na kávu prijala. Odviedol ju do Danubia, odkiaľ mali výhľad na Dunaj. Nepýtal sa, kto je a odkiaľ prišla. Len jej vzal skrehnuté dlane do rúk a dýchal na ne. Keď sklonil hlavu, všimla si, že sa mu nad sluchami zatrblietalo trochu striebra, nebolo ho veľa, prezrádzalo však, že už ťahá k tridsiatke. Nepredstavil sa jej a ani sa jej nepýtal na meno. Keď dopila kávu, celkom jednoducho povedal:

„Viem lepší spôsob, ako sa môžeš zohriať.“

„Prečo mi tykáte?“ opýtala sa ho, ale on si zámerný chlad jej slov nevšimol.

„Mám dva lístky na posledný ples sezóny. Pôjdeš?“

Zľakla sa. Spomenula si na nevydarenú stužkovú, kde s ňou nechcel nik tancovať, pretože ju všetci považovali za drevo. Nechodila na tanečnú, plietla si valčík s polkou. Tento neznámy ju však priťahoval. A tak, sama nevie ako, povedala áno…. Pravdaže, predtým sa snažila chabo vyhovoriť, že nemá plesové šaty. Zasmial sa.

„Nevadí. Páčiš sa mi taká, aká si.“

Zmätená Petra sa s ním vybrala na ples. Dodnes nevie, kde sa konal a ako tam prišli. Sprvu sa hanbila za to, že je len v nohaviciach a v ramienkovom tričku, ktoré mala pod svetrom. No keď ju  neznámy zovrel do náruče, všetko sa zmenilo. Už nebola Popoluškou, čo na stužkovej sedela pri rodičoch. Akoby šibnutím zázračného prútika sa ocitla v rukách svojho princa. Spoznala to pri prvých taktoch valčíka. Bezradne zastala a zahanbene pozrela na neho:

„To neviem tancovať. Poďme si radšej sadnúť!“

„Neboj sa, ja ťa to naučím. Zavri oči a prispôsob sa mojim krokom.“

Pritisol si ju k sebe – necítila v tom prázdnu žiadosť, len chuť učiť ju tancovať. Po niekoľkých kolách sa vznášali na parkete, ako keby spolu pretancovali celý život. Nikdy sa necítila tak, ako v tú noc. Bola tanečnicou, ktorú on našiel v hmle a snehu a daroval jej to, čo jej najviac chýbalo: vieru v samú seba. Ples sa skončil nad ránom. O šiestej, keď všetci odchádzali, ju objal okolo ramien a opýtal sa:

„Pôjdeš so mnou?“

Dlho sa mu zadívala do očí. Veľmi ju nutkalo povedať áno, no vedela, že také pokračovanie si tento príbeh posledného tanca sezóny nezaslúži. Preto pokrútila hlavou:

„Nie… Nasadnem na prvý vlak do Žiliny a vrátim sa domov.“

Odprevadil ju na stanicu. Odrazu stáli na peróne, on ju zasypával bozkami a prosil:

„Nechoď. Musím ti ešte niečo povedať. Rozišiel som sa s priateľkou, to pre ňu som mal tie lístky… Cítil som sa tak strašne sám, až kým som nestretol teba.“

V tej chvíli zapískal sprievodca. Petra sa vytrhla z toho teplého náručia a vbehla do kupé. Vlak sa pohol. Pritlačila si čelo na sklo. Kolesá sa začali točiť rýchlejšie. Vtedy si spomenula, že sa ho nespýtala, ako sa volá. Zmätene siahla do ruksaku, vybrala z neho rúž a napísala na okenné sklo svoje telefónne číslo. Všimol si to a rozbehol popri koľajniciach za jej vagónom. Zabudla však na sneh a hmlu. Ako sa z nej vlak vynoril, tak sa v nej aj strácal… Jej neznámy si nestihol číslo na okne prečítať. Nezavolal jej. Z tej zvláštnej noci jej zostala len spomienka na posledný tanec sezóny a prvú lásku bez mena.