Rozprávkarka2

Tak som si povedala, že je čas na poviedku, také malé sci -fi…

Márne som čakala na ticho. Jednoducho zmizlo. Nenápadne a pomaly sa vytratilo. Odišlo približne vtedy, keď mi do života vkročila digitálna technika. Tá ho vytlačila na kraj bytia, až sa stratilo v ríši fantázie a rozprávok.

Chýbalo mi.

Potrebovala som ho.

Chcela som si ním ochutiť noc, ako sa soľou ochucuje chlieb.

No nikde ho nebolo.

Počúvala som zvuky okolo seba. Motor, ktorý otáčal parabolou na streche, ticho vrčal. Neprestajne priadol v rovnakej, jednotvárnej tónine, ktorá z času na čas klesla dole.  Z mobilu sa ozval zvuk prichádzajúcej esemesky.  Na stole šumel zapnutý notebook.

Najprv som vypla televízor. Potom mobil a nakoniec notebook. No zvuky neustali. Parabola sa naďalej točila za neviditeľným satelitom a motor  ďalej priadol.

Nerozmýšľala som nad tým, prečo je to tak. Monotónna intenzita nočných zvukov mi pripadala samozrejmá, veď tu bola aj včera, predvčerom. Len ma neznesiteľne bolela hlava. Nevedela sa zbaviť praskotu a šumenia, ktoré vydávala pohybujúca sa parabola.

Ľahla som si do postele a snažila sa vyhnať bolesť preč. Na spánok som nemyslela, vedela som, že nepríde, že mám zmysly rozdráždené všetkým tým, čo som videla v televízii a čítala na nete.  Chcela som iba jedno: vyprázdniť si mozgové bunky až do posledného závitu, nemyslieť. Nepodarilo sa mi to. Rukou som sa dotkla  Soikuma, čo ležal vedľa mňa.

,,Čo je?“ opýtal sa rozospato, čo mi prezradilo, že jemu zvuky nevadia.

,,Nič.“ odvetila som. ,,Ja len… Žeby sme zajtra mohli ísť niekde, kde je… ticho.“

Prešiel mi prstom po ústach, akoby chytal moje slová na bruško ukazováčika. Zazíval a potom sa naklonil bližšie ku mne:

,,Keď si ma už zobudila, mohli by sme čas využiť nejako rozumnejšie, než hľadaním ticha.“

Prichádzajúce ráno, zabalené do modrej oblohy s bielymi mrakmi, mi bolesť z hlavy nevyhnalo. Ani nočné milovanie. Vytiahla som rolety a otvorila okno.  Znovu mi uši zavalil ten istý zvuk, ako včera.  Parabola, pripevnená pod okrajom strešného priečelia, sa so šumením otočila smerom ku mne. Premkol ma divný pocit: som sledovaná neviditeľným okom vesmíru. Nemala som ho prvýkrát, no nikdy nebol taký silný, ako dnes. Odstúpila som od okna a obrátila sa k Soikumovi:

,,Tak čo, ideme?“

X   x    x

Na spätnom zrkadle starej Felície sa odrážala tenučká stužtička pavučiny. Uprostred nej čierny pavúčik. Soikum ho zmietol malou metličkou:

,,Je nejaký neodbytný. Mal som ho tu včera a dnes je tu zas.“

Prešla som cez jeho slová mlčaním. Veď vedel, ako neznášam pavúky.  Malé, či veľké, čierne, alebo biele, protivili sa mi. Snažila som sa odvrátiť pohľad od toho, čo sa driapal po spustenej tenkej, neviditeľnej nitke nazad na to isté miesto, z ktorého ho Soikum pred chvílou odstránil.

,,Zabi ho.“ precedila som cez silený úsmev. Cítila som, ako sa mi pri pohľade na pavúka zdvíha žalúdok. No Soikum ma nepočúval. Otočil kľúčikom v štartéri a opýtal sa:

,,Vieš už, kam chceš vlastne ísť?“

,,Neviem. Niekde do prírody.“

,,Čo tak do skanzenu? Tridsať kilometrov od nás je Vychylovka. Pár starých dreveníc, samé hory naokolo a  starý vláčik, na ktorom sa môžeme previesť.“

,,Fajn, tam to bude dobré.“

Felícia odkrajovala kilometre tak rýchlo, ako vládala. Stiahla som okno, aby som pustila dnu čerstvý vzduch. Soikum pustil rádio. Do náporov vetra, ktoré sa predierali cez pootvorenú škáru, sa vplietla pesnička, klasická americká bubnovačka, plná rachotu. Čudné… Plietol sa do nej aj praskot paraboly, hoci sme boli už z domu preč. Hlava ma rozbolela ešte viac. Požiadala som Soikuma, nech vypne rádio. Neurobil tak. Miesto toho preladil na inú stanicu. Bolesť v hlave mi nedovolila vnímať, kadiaľ ideme, no všimla som si, že sme odbočili z hlavnej cesty na vedľajšiu, úzku, preplietajúcu sa pomedzi ostré chrbty zvlnených vrchov. Asfalt, ktorým bola vyliata, postupne redol na čoraz menšie ostrovčeky, oddelené od seba štrkom a kamením.  Napokon sa celkom stratil. Prešli sme ešte pár kilometrov, keď sa pred nami objavila závora. Soikum prudko zabrzdil.  Otvorila som dvere.  Muselo tu pršať, pretože hlina pod kolesami bola mokrá. Felícia sa do nej zaborila až po hrdzu na spodnom okraji blatníka. Natiahla som pravú nohu pred seba a snažila sa vystúpiť čo najďalej. Nepodarilo sa mi to. Ostala som trčať v blate. Snažila som sa čím skôr dostať z mokrej hliny preč, no bola akási čudná, lepkavá, omotávala sa mi okolo nôh,  nepúšťala ma, držala  za členky, za vyšliapané tenisky. Nedalo sa inak, musela som z nich vystúpiť iba tak, v ponožkách.

,,Čo tam toľko trčíš?“ volal na mňa Soikum, ktorý sa dostal z Felície bez problémov a teraz kráčal do úzkeho údolia, uzavretého medzi strmými kopcami zelenkastých hôr.

,,Už idem.“ zakričala som a rozbehla sa za ním. Zablatené tenisky som držala v rukách. Začínala som sa báť, všetko bolo čudné, aj to blato, do ktorého som vhupla, aj bolesť v mojej hlave, aj neprestajné šumenie paraboly, ktoré som ešte stále počula, hoci sme už boli dvadsať päť kilometrov ďaleko od nášho domu, uprostred hôr.

pokračovanie