Založ si blog

Digitálni lovci planéty (občas mám pocit, že ma sleduje neviditeľné oko vesmíru) – 2. časť

Kamienkami vysypaný chodník ma priviedol pred  drevenú búdku.  Soikum tam  stál a kupoval lístky do skanzenu od staršej pani v strednom veku, čo sedela pri okienku. Odtrhla z bloku dva a podala ich Soikumovi.

,,Môžete ísť.“ povedala.

Prešli sme okolo nej. Cesta pokračovala ďalej, k malému bielemu kostolíku. Hneď za ním stála zrenovovaná drevenica.  Pohľadnice, vystavené za sklom prezradili, že sa tu dajú kúpiť suveníry. Soikum  usúdil, že treba mať čosi na pamiatku, vstúpil dnu. Vybral si od predavačky, oblečenej v dobových šatách, ľudový krčiažtek s ornamentom. Zaplatil a opýtal sa:

,,Dá sa tu niekde kúpiť niečo na jedenie?“

,,Hneď vedľa,“ odpovedala mu predavačka.

Suikum prikývol a prešiel k druhej  drevenici, v ktorej bola zriadená dobová reštaurácia.

Chcela som ísť za ním, ale naboso, iba v ponožkách, som sa hanbila.

Stála som pred drevenicou a obzrela sa okolo seba. Po svahu, ktorý sa týčil nad mojou hlavou, tiekol potok. Veselo skackal po drevených pražcoch.  Pozerala som sa, ako padá cez malé pereje pod most a rozbíja sa na kameňoch.

,,Malo by ho počuť.“ uvedomila som si s údivom. ,,Zvuk kvapiek. Prúd.“

No počula som len praskot paraboly, stále, dookola, neprestajne, neodbytne, ustavične, bez prestania, bez oddychu – zvuk, čo mi už kto vie ako dlho nedal spávať. Vybrala som sa k potoku bližšie. Snáď jeho zurčanie začujem, keď budem pri ňom.

Keď som pristúpila k brehu, naozaj som začula vodu, treštiacu sa o kamene. No  iba slabo , občas, v jemných náznakoch, sa miešala do šumenia a praskotu paraboly, ktorým bola moja hlava zaplnená.

,,Čudné..“ pomyslela som si a vykročila pozdĺž potoka, načúvajúc zvukom v svojej hlave.

Menili sa.

Čím dlhšie som kráčala, tým voda znela silnejšie a parabola slabšie.  Potok sa stočil do vysokého lopúchového porastu.  Vnorila som sa doňho. V krátkom a nečakanom okamihu sa okolo mňa zdvihlo zvlnené chvenie listov, udieranie vetra do vtáčích krídiel, praskot zlomených haluzí.  Šumenie paraboly  sa naopak vzďaľovalo, slablo – až sa celkom stratilo. V tej chvíli sa okolo mňa rozprestrelo ticho.  Hlboké. Nekonečné. Absolútne. Zmizli aj ostatné zvuky: šum vody, vetra, krídiel, zlomených halúzok. Ohúrene som počúvala, či kdesi čosi nezachytím.

Nič.

Naozaj bolo tu, okolo mňa, všade, dokonca aj v mojej ubolenej hlave.

Ticho.

Od prekvapenia  som zabudla aj na to, že stále držím v rukách zablatené tenisky, ktoré som ešte pred chvíľou chcela umyť v potoku. Len som tam stála. Zavrela som oči a počúvala. Dlho. Pozorne. So zatajeným dychom. Napätá, či kdesi nezachytím nejaký zvuk.  Zrazu som zacítila, ako mi ktosi  berie tenisky z rúk. Strhla som sa a obzrela sa. Okolo mňa stálo pár divných bytostí, deväť, možno desať, aj viac… Celé zamazané  mokrým blatom. Tým istým blatom, do ktorého som vhupla, keď som vystupovala z auta. Naľakane som cúvla dozadu.

,,Kto ste?“ opýtala som sa.

Otázka zostala visieť vo vzduchu ,prevaľovala sa v absolútnom tichu. Mlčali. Stále si ma skúmavo obzerali, až sa mi napokon jeden z nich dotkol rukou ucha. Ľavého.

,,Počuješ ich?“ opýtal sa a jeho slová zazneli ako úder biča. Ostro sa rozliehali naokolo.

,,Koho?“ zadivila som sa, no hneď som zmätene dodala: ,,Nič nepočujem, naozaj nič, ani len potok a vietor, teda, okrem tvojich slov.“

,,Digitánych lovcov.“

,,Akých lovcov?“ čudovala som sa ďalej, spýtavo hladiac do jeho tváre. Všimla som si, že je to starý muž, veľmi starý, vrásky pod jeho očami neukryla ani vrstva blata, ktorou bol ponatieraný tak isto dôkladne, ako jeho spoločníci.

,,To je na dlhé rozprávanie,“ odvetil mi. ,,Teraz je dôležité len jedno: či máš ešte stále to praskanie v hlave.“

,,Už nie,“ priznala som sa. ,,Hoci ešte pred chvíľou som ho počula, aj keď omnoho slabšie, ako doma.“

Náhle som sa zarazila: odkiaľ  vie o zvukoch, z ktorých ma už pár mesiacov tak strašne bolí hlava?“

,,Tu je rozhranie…  Tam dole,“ ukázal pohybom ruky smerom ku skanzenu, ,,je svet, ktorý  už ulovili do svojej digitálných sietí.  A to je ten ostatný, posledný, čo im vzdoruje. „ vysvetľoval mi. ,, Poď s nami, dozvieš sa viac.“

V prvom okamihu som sa chcela otočiť a utiecť, do bezpečia zrenovovanej drevenice, kde si práve Suikum pochutnával na nejakej miestnej špecialite.  Veď ma čaká… Nevie, kde som sa podela a kadiaľ chodím.

No čosi, možno zvedavosť, možno tušenie niečoho nezvyčajného ma prinútilo, aby som  Starca poslúchla. Vykročila som po jeho boku, sprevádzaná jeho mlčanlivými spoločníkmi. Chvíľu sme kráčali cez lopúchový porast, až kým sme sa nedostali k vysokému úšustu. Starý muž sa zachytil vetvy, čo trčala ponad zráz a jedným rýchlym, rezkým pohybom sa vyšvihol  hore. Podal mi ruku a pomohol mi vystúpiť na navýšený zráz.

Ocitla som sa uprostred Lesa. Ale akého… Všade dookola rástol hrubý mach, vlhký, keď som naň stúpila, pod nohami mi vystrekla voda.  Z machu sa týčili k oblohe vysoké, obrovské smrekovce s holými kmeňmi a úzkymi, zelenkastými vrcholcami.  Peň každého smrekovca bol obrastený hubami, dubákmi, červienkami a satanášmi. Koruny  stromov sa zužovali do jediného bodu, kde splývali  vo veľkú, zelenú guľu. Neprenikali cez ňu žiadne slnečné lúče, pretože vetvy boli hrubé a husté, no napriek tomu tu bolo svetlo. Najprv som nevedela, odkiaľ sa berie, no keď som sa zadívala pozornejšie na zelenkavú guľu, vytvorenú zo spojených korún, zistila som, že to svieti ona.

Mala som plno otázok, ale neodvážila som sa otvoriť ústa. Veď ticho, ktoré som v predošlé dni tak túžobne očakávala, hľadala, smútila za ním, tu teraz bolo vo všetkej svojej majestátnosti a sile. Nič nebolo počuť, dokonca ani zvuk našich krokov.

 

pokračovanie

 

Vianočná báseň

22.12.2023

December si zas Na perie z dažďa privyká. Boh ukryl svoje srdce Do medovníka. A čas je múdry blázon, Čo zobral všetkým kráľom Koruny. Polnočná omša Brnká na struny. Náhle sa vystrie vesmír, Dažďom spútany A siaha do hviezd Roztrasenými prstami. Že vraj som vaše, Teší sa dieťa, Čo v jasliach zohrievajú Kravičky. Anjel ho prikryl, Koledou, tónom z pesničky. Tak [...]

Ne/STRETNUTIE

07.04.2023

„Pútnička, kam si zmizla?“ „Nepoviem. Odišla som.“ „Prečo?“ „Nechce sa mi tu už byť s vami. Som unavená.“ „Z čoho…“ „Z vás… Ako míňate slová. Ste ako Maruškin otec. Nemajú pre vás cenu.

Dievčatko a zápalka

14.03.2023

„Už si rozkvitla?“ „Ano.“ „Trvalo Ti to dlho. Veľmi dlho.“ „Ja viem.“ „Prečo?“ „Na začiatku bola samá neláska. Toľko nelásky, že sa mi z toho krútila hlava. Uletela som z toľkého točenia.“

vojna na Ukrajine, mierový summit, Švajčiarsko, Giorgia Meloniová

ONLINE: Meloniová: Ak Rusko neprijme mierové podmienky, prinútime ho. Hrozí Ukrajincom elektrina len na pár hodín denne?

17.06.2024 06:25

Ak Rusko nebude súhlasiť s podmienkami mierového summitu, prinútime ho, aby sa vzdalo, tvrdí talianska premiérka Georgia Meloniová.

Ursula von der Leyenová

V EÚ sa rozdeľuje moc, Slovensko bude zastupovať Pellegrini

17.06.2024 06:00

Prezident Peter Pellegrini dnes odcestuje do Bruselu, aby zastupoval Slovensko na neformálnom summite Európskej únie.

SR prezident Pellegrini inaugurácia BAX

Do paláca prišla sociálna demokracia. Čo očakávajú od prezidenta Pellegriniho odborári, zamestnávatelia či pacienti? (anketa)

17.06.2024 06:00

Denník Pravda sa spýtal zástupcov pracujúcich, zamestnávateľov, pacientov či kultúrnej obce, čo od nového prezidenta Petra Pellegriniho očakávajú.

rozpravkarka2

Tak som sa vrátila... O trochu smutnejšia. Pretože zo sveta sa stratila rozprávka o troch grošoch. Mám pocit, že ju musím znovu nájsť.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 370
Celková čítanosť: 1347602x
Priemerná čítanosť článkov: 3642x

Autor blogu