Digitálni lovci planéty (občas mám pocit, že ma sleduje neviditeľné oko vesmíru) – 3. časť

Prechádzali sme Lesom, až kým sme sa neocitli v jeho strede, na mieste, kde boli stromy najvyššie a zelenkavá guľa svietila najintenzívnešie.  Medzi smrekovcami sa ukrývala  čistina so starými zrubmi, podobnými drevenici, kde Suikum kupoval suveníry. Starec ma priviedol k jednému nich.  Na kamennom podstienku trónilo niekoľko dlhých lavíc z dreva, s vyrezávanými operadlami a s pokrivenými nohami.  Usalašil sa na najbližšej a gestom mi ukázal, aby som si prisadla. Poslúchla som ho. Onedlho sa ako prízraky začali z drevených domov trúsiť ľudia,  tak isto polepení vrstvou blata. Mlčky si posadali okolo mňa.

Obrátila som sa k Starcovii s nemou otázkou v očiach. Pochopil moje gesto. Usmial sa:

,,Viem, že ničomu nerozumieš. Ale my sme Poslední.“

,,Akí  Poslední?“ spýtala som sa.

,,Čo nie sú vo virtuálnej sieti digitálnych lovcov. Sem sa ich signál nedostane. Pred nedávnom bolo na zemi viacej  takých miest. Ale  teraz už zostal iba Les.“

,,Digitálni lovci…“ pozrela som sa zamyslene na neho. ,,Už si ich spomínal. Kto sú?“

,,Kto sú? Ako ti to mám povedať? Sú ľudia ako ty, my, no pritom nie sú ľudia, iba ich dokonalý virtuálny obraz, ktorý sa snažia zmeniť na realitu. Svoju realitu. Prišli z inej galaxie. Naučili sa rozmnožovať zvláštnym spôsobom. Nasťahujú sa ti do hlavy, ukradnú ti z nej predstavy, sny, túžby, spomienky. Potom sa na ne premenia.“

,, Rozmnožujú sa zvláštnym spôsobom…“ mechanicky som zopakovala vetu, ktorej som ako tak rozumela.

,,Áno. Parazitujú na ľuďoch, až kým z nich všetko nevysajú, celé vnútro, dušu…  Potom sa stanu nimi.“

,,Hmmm…  To znie ako zmes rozprávky, sci fi a fantasy dohromady!“ snažila som sa o únik z hrôzostrašného dosahu Starcových slov.

,,Znie,“ prisvedčil. ,,Ale aj ty si ich mala v hlave, až kým nestratili s tebou spojenie.“

Spomenula som si na neustály zvuk paraboly, jej šumenie, jej otáčanie, jej praskot – počula som ho stále, aj vtedy, keď bola všetka digitálna technika v dome vypnutá.

,,Hovoríš, že sa vedia premieňať… “ ozvala som sa zamyslene.,

,,Majú tú istú podobu ako my, ale až po premene!“ prerušil ma starec. ,,Inak sú iba energiou, ktorá k nám prúdi z vesmíru.“

,,Dá sa ich vidieť aj takých?“

,,Nie… Iba počuť.“

,,Ach.“ hlesla som. ,,Áno… To, že sú s nami, v nás, prezrádza absencia ticha. Toho absolútneho, takého, aké je tu.“

,,Konečne si na to prišla.“ usmial sa Starec. ,,Tak teraz ti môžem povedať aj viac. Napríklad to, že sa ich dá zbaviť. Ale chce to dosť veľké sebazaprenie. Musíš vylúčiť zo svojho života všetko, čím ťa môžu nakontaktovať.“

,,Aha.“ pochopila som. ,,Počítač, mobil, a tak…“

,,To nestačí.  Celá naša planéta  je v ich digitálnej sieti. Všetko sledujú. Všetko vidia. Len tu, v Lese, je posledné miesto, kam sa nedostali. Ak sa ich chceš nadobro zbaviť, musíš sa okúpať v Jazere Odpojenia. A zostať tu s nami.

Zašepkala som ach… a znovu sa pohrúžila do myšlienok.

Lákalo ma to. Veľmi. Bolo to také jednoduché. Zostať v Lese s majestátnym, nekonečným tichom, s ľuďmi, čo žijú jednoduchým, primitívnym životom, bez bolenia hlavy a iných civilizačných neduhov. Keby niet Suikuma, možno by som sa pre život s nimi rozhodla. No nemohla som.

,,Je tu… Niekto,“ začala som opatrne, ,,koho tam nemôžem nechať.“

Ukázala som smerom von z Lesa, na miesta, kde som tušila budovy skanzenu. Pochopili bez toho, aby som čosi vysvetľovala.

,,Keď nemôžeš, tak nemôžeš.“ odvetil Starec stoicky.

Vstala som:

,,Už musím ísť.“

Sklonil hlavu. Chápal, čo pre mňa moje rozhodnutie znamená. Po tvári, plnej zaschýnajúceho blata, sa mu rozprestrelo dojatie.

,,Našla si nás, tak by si nám mohla pomôcť v boji proti Digitálnym aj inak.“ povedal

,,Ako?“

,,Nielen oni, aj my sa vieme premieňať. Naučili sme sa to od nich. Prídeme k tebe v inej podobe. Donesieme ti  niečo, čo ti pomôže.“

Zobral ma za ruku a odviedol k Jazeru Odpojenia. Nabral do dlane rozmočené blato a ponoril doňho ukazováčik. Potom mi nakreslil na čelo blatový dvojitý, tmavohnedý kruh:

,,Toto si neumi, až kým sa ti neprihovoríme.“

,,Kedy to bude? Kde vás mám hľadať?“ opýtala som sa.

,,V miestnosti svojho domu, kde nie je žiaden prijímač.“ odvetil mi. ,,A teraz už choď.“

 

pokračovanie

 

Vianočná báseň

22.12.2023

December si zas Na perie z dažďa privyká. Boh ukryl svoje srdce Do medovníka. A čas je múdry blázon, Čo zobral všetkým kráľom Koruny. Polnočná omša Brnká na struny. Náhle sa vystrie vesmír, Dažďom spútany A siaha do hviezd Roztrasenými prstami. Že vraj som vaše, Teší sa dieťa, Čo v jasliach zohrievajú Kravičky. Anjel ho prikryl, Koledou, tónom z pesničky. Tak [...]

Ne/STRETNUTIE

07.04.2023

„Pútnička, kam si zmizla?“ „Nepoviem. Odišla som.“ „Prečo?“ „Nechce sa mi tu už byť s vami. Som unavená.“ „Z čoho…“ „Z vás… Ako míňate slová. Ste ako Maruškin otec. Nemajú pre vás cenu.

Dievčatko a zápalka

14.03.2023

„Už si rozkvitla?“ „Ano.“ „Trvalo Ti to dlho. Veľmi dlho.“ „Ja viem.“ „Prečo?“ „Na začiatku bola samá neláska. Toľko nelásky, že sa mi z toho krútila hlava. Uletela som z toľkého točenia.“

Autom do Bulharska 2024 - cesta späť cez Rumunsko

Z Bratislavy do Košíc za 7 minút. Pozrite si VIDEO, ako sa to dá zvládnuť

06.11.2024 05:00

Zábery, ktoré sa podarilo zachytiť mReportérovi Jánovi Pekárovi.

kongres, kapitol USA

Republikáni urobili krok k ovládnutiu Senátu, ktorí majú teraz v rukách demokrati

06.11.2024 03:15

Republikáni víťazstvom v Západnej Virgínii vykročili k ovládnutiu Senátu USA, ktorý teraz kontrolujú demokrati.

US Election 2024 Global Reaction Italy

Prečo Američania volia prezidenta zakaždým prvý utorok v novembri? Môžu za to Dušičky, zber úrody aj farmárske trhy

06.11.2024 02:30

V roku 2009 jeden kongresman navrhoval termín prezidentských volieb presunúť na prvú sobotu alebo nedeľu v novembri po Dušičkách. Nepochodil však.

rozpravkarka2

Tak som sa vrátila... O trochu smutnejšia. Pretože zo sveta sa stratila rozprávka o troch grošoch. Mám pocit, že ju musím znovu nájsť.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 370
Celková čítanosť: 1379937x
Priemerná čítanosť článkov: 3730x

Autor blogu