Založ si blog

Digitálni lovci planéty (občas mám pocit, že ma sleduje neviditeľné oko vesmíru) – 4. časť

Prebehla som cez Les k úšustu. Našla som tam svoje tenisky. Ležali odhodené vedľa potoka. Obula som si ich a nechala na nich mokré blato. Neschlo, hoci by už malo, ale ja som vedela, prečo. Veď bolo z Jazera Odpojenia. Kráčala som popri potoku, až kým som sa neocitla pri prvých budovách skanzenu.   Pri  druhej drevenici som stretla Suikuma. Hľadal ma. Len čo ma zbadal, nervózne pribehol ku mne a vyčítavo mi povedal:

,,Kde toľko trčíš? A ako to preboha vyzeráš?“

Narážal na kruhy, čo som mala namaľované na čele, aj na zablatené tenisky, ale ja som sa so smiechom vyhovorila:

,,Potetovala som sa… Poďme domov.“

Len čo sme nasadli do starej, zhrdzavenej Felície, som si to všimla. Suikum pustil rádio. S tou istou otrasnou americkou hudbou, aká hrala aj cestou do skanzenu.  Počúvala som ju, aj vietor, čo sa dral cez pootvorené okienko do auta. Aj škrípanie pneumatík po asfalte. Všetko to znelo presne tak, ako malo. No v tej zmesi zvukov čosi chýbalo: praskanie otáčajúcej sa paraboly, ktoré ma v predošlé dni stále sprevádzalo, dráždilo, mučilo, ničilo, všade, ešte aj v spánku. Už tu nebolo. Vytratilo sa.  Zneli len zvuky modrej planéty, padajúce lístie, vtáci, ich spev, trepanie krídlami. Pochopila som, že ma pred spojením s Digitálnymi chránia kruhy z blata, ktoré mi na čelo namaľoval Starec. A že ma budú chrániť až dovtedy, kým si ich neumyjem.

Lenže to sa nesmelo stať predtým, než sa s čudnými ľuďmi z Lesa opäť stretnem. Spomenula som si na Starcovu radu: hľadaj nás tam, kde nie sú žiadne prijímače.

Doma sme mali len jednu takú miestnosť, Suikumovu dielňu, kam sme odkladali nepotrebné veci. Kým v ostatných miestnostiach som sa snažila udržiavať úzkostlivý poriadok, tak sem som málokedy vkročila.

Boli tu totiž pavúky. Nedali sa ničím zničiť,  ničím vyhnať. Natkali pavučiny v rohoch, na oknách,  v rámoch starých bicyklov, čo sem Suikum odložil, aj medzi plafónom a rúrou pokazeného kotla na vykurovanie. Nasťahovali sa medzi drevo,  do skríň. Pre tie pavúky sa v dielni neocitlo nič z toho, čo spestrovalo naše dlhé chvíle:  žiadna stará televízia, počítač, rádio…  Nechodievala som tam a nechala ju pavúčiemu osudu.

Dlho som váhala, kým som sama seba presvedčila, že ak je v našom dome miesto, kde sa dá s Poslednými stretnúť, tak je to práve v dielni.  Odhodlala som sa až po dvoch dňoch. Vkročila som do vnútra  s odporom, tušiac, že prvé, na čo naďabím, budú pavúky. Nemýlila som sa. Bolo ich tam plno. Lozili po zemi, aj po stenách. Všetky boli veľké a čierne, lesklé. Až keď som sa im bližšie prizrela, zistila som, že je medzi nimi aj pár chlpatých. Málo, iba dva, tri, možno štyri, ale o to väčšie.

Práve som sa chcela otočiť a utiecť , keď sa z povale spustil jeden z chlaptých pavúkov. Spadol mi na plece. Zvýskla som a vybehla von, na dvor. Tam som si ho chcela sklepať zo svetra na zem. Zrazu som začula, ako sa mi ktosi smeje pri uchu:

,,Vedel som, že ťa prekvapíme…“

Začudovane som sa obzerala okolo seba, ale okrem mňa a pavúka na dvore nikoho nebolo, ani Suikum, pozeral v obývačke  televíziu. Neveriaco som otočila hlavu k pavúkovi:

,, To sa mi  hádam iba zdá.“

,,Nezdá. To som ja, Starec. Veď som ti vravel, že sme sa od Digitálnych naučili premieňať..“

,,Chceš povedať, že všetky tie príšery v dielni ste vy, Poslední…“

,,Iba tí chlpatí. Lesklí sú Digitálni.“

,,Ježišku Mária, veď ich mám plný dom!“

,,Áno, pozorujú vás. Testujú, do akej miery sa vám už nasáčkovali do hlavy. Tak sa mi zdá, že si tu spravili svoje stredisko. Je ich tu akosi veľa.“

,,A vy? Nespoznajú vás?“

,,Nie. Nemajú schopnosť rozoznať Chlpatých od Bezchlpých. Považujú nás za svoj vlastný druh.“

,,Tam, v Lese, si vravel, že ma naučíš bojovať proti ním.“

,,Veď hej. Zjedz ma.“

Zdúpnela som:

,,Čože?“

,, Musíš.“

Chytila ma panika a des.  Pri predstave, že mám prehltnúť toho obrovského, chlpatého pavúka, čo mi sedel na pleci, sa mi zdvihol žalúdok. No potom som silno zavrela oči, otvorila ústa, schmatla som ho a položila na jazyk.

Zacítila som silné štipnutie.

Hneď na to som upadla do bezvedomia.

Precitla som v svojej posteli.  Pri mne sedel lekár zo záchrannej služby. Pichal mi do žily injekciu.

,,Čo je to za sprostosť…“ rozčuľoval sa Suikum. ,,Jesť pavúky.“

No ja som ho nevnímala. Ako očarovaná som počúvala iné hlasy, ktoré zneli v miestnosti. Syčali ako hady, preplietali sa, blúdili od jednej steny k druhej, narážali do seba, smiali sa…

,,Vidíte ich,“ hovoril jeden hlas, ,,akí sú ľudia z tejto planéty sprostí? Tak ľahko sa nechajú vycucnúť! Len si všimnite tých dvoch…  .“

,,Minule som sa s ňou miloval, hoci si myslela, že som jej muž.“ zasmial sa druhý hlas.

,,Musela prehltnúť jedného z nás, aby si ju jej chlap všimol.“ dodal tretí. ,,Tak má aspoň na chvíľu v hlave len ju. Ale stavím sa, že len čo  im z domu odíde lekár, zas bude sedieť pred digiprijímačom a prepínať jeden kanál za druhým. Nasťahujeme sa mu znovu do hlavy a budeme žiť miesto neho.“

,,Áno, on je ľahký úlovok, zato s ňou je to horšie.“ ozval sa štvrtý. ,,Od istého času je uzavretá, nie a nie sa dostať do nej.“

,,Odkedy?“ opýtal sa ďalší hlas. Znelo v ňom napätie.

Vedela som, čo sa stane. Premietnu si všetko, čo sa v mojej hlave premieľalo za posledné dni, až do chvíle, keď som prešla bosá skanzenom okolo potoka do Lesa.  Poskladajú si chýbajúce časti skladačky. Uhádnu, s kým som bola. Vedela som to bez toho, aby som ich musela vidieť.

A predsa som ich videla… Hlasy sa postupne, pomaličky premieňali na modrastý prúd energie. Vlnil sa všade okolo, nad posteľou, vo vzduchu, prichádzal ku mne z vedľajšej izby, kde hučal zapnutý televízor, z kuchyne, kde sa práve vypla mikrovlnka, z pracovne, kde svietil zapnutý monitor notebooku. Zhusťoval sa, zhmotňoval, až sa premenil na obraz. Ale aký obraz… Spálňa, kde som ležala, bola plná modrastých tiel. Niektoré z nich sa podobali na mňa spred roka, niektoré spred desiatich rokov, iné zas spred tridsiatich, ďalšie mali Suikumovu podobu, keď bol chlapec, alebo mladík. Sprvu boli modré, takmer priesvitné, pokožku mali priezračnú, črtali sa im cez ňu čiary žíl. Môj skutočný Suikum, z mäsa a krvi, sa medzi nimi strácal, prekrývali ho svojimi priesvitnými telami, vytláčali mi ho spred očí.

Vedela som, že musím konať. Okamžite. Kým ho ešte vidím.

Vyskočila som z postele a predrala som sa pomedzi nich k nemu. Chytila som ho za ruku. Teplú. Mäkkú. Hnedú. So skutočnou, popraskanou pokožkou.

,,Rýchlo!“ vykríkla som a ťahala som ho k dielni

,,Čo je?“ zadivil sa, no ponáhľal sa za mnou.

Zabuchla som dvere pred nosom doktorovi, aj ostatným členom záchranky.  Digitálnych dvere nezastavili. Dostali sa tam bez najmenšieho problému. Len čo však prešliapli prah dielne, priesvitné telá, svetielkujúce modrastým svetlom, sa premenili na čierne lesklé pavúky. Všetky zamierili ku mne.

Horúčkovito som sa rozhliadla okolo seba. Kde sú? Konečne som ich objavila. Staré, deravé, rozťahané  tenisky, zamazané blatom, s rozviazanými šnúrkami, tie, ktoré som mala v skanzene.  Rýchlo som do nich vhupla. Skôr, ako dorazil ku mne prvý lesklý pavúk. Len čo sa zjavil, skočila som naňho. V tých zablatených teniskách. Suikum síce nechápal, čo sa deje, ale podvedome ma napodobnil.

Tak tu teraz skáčeme po lesklých pavúkoch a zabíjame Digitálnych…

 

Koniec

Vianočná báseň

22.12.2023

December si zas Na perie z dažďa privyká. Boh ukryl svoje srdce Do medovníka. A čas je múdry blázon, Čo zobral všetkým kráľom Koruny. Polnočná omša Brnká na struny. Náhle sa vystrie vesmír, Dažďom spútany A siaha do hviezd Roztrasenými prstami. Že vraj som vaše, Teší sa dieťa, Čo v jasliach zohrievajú Kravičky. Anjel ho prikryl, Koledou, tónom z pesničky. Tak [...]

Ne/STRETNUTIE

07.04.2023

„Pútnička, kam si zmizla?“ „Nepoviem. Odišla som.“ „Prečo?“ „Nechce sa mi tu už byť s vami. Som unavená.“ „Z čoho…“ „Z vás… Ako míňate slová. Ste ako Maruškin otec. Nemajú pre vás cenu.

Dievčatko a zápalka

14.03.2023

„Už si rozkvitla?“ „Ano.“ „Trvalo Ti to dlho. Veľmi dlho.“ „Ja viem.“ „Prečo?“ „Na začiatku bola samá neláska. Toľko nelásky, že sa mi z toho krútila hlava. Uletela som z toľkého točenia.“

Peter Pellegrini, slávnostný obed, inaugurácia

Pellegrini bude iný prezident ako Čaputová. S čím prichádza a kam budú smerovať jeho prvé kroky?

17.06.2024 07:00

Kým prezidentka Čaputová niesla do palácu odkaz právneho štátu či témy spojené so životným prostredím, Pellegrini prináša témy mieru a upokojenia.

vojna na Ukrajine, mierový summit, Švajčiarsko, Giorgia Meloniová

ONLINE: Meloniová: Ak Rusko neprijme mierové podmienky, prinútime ho. Hrozí Ukrajincom elektrina len na pár hodín denne?

17.06.2024 06:25, aktualizované: 07:00

Ak Rusko nebude súhlasiť s podmienkami mierového summitu, prinútime ho, aby sa vzdalo, tvrdí talianska premiérka Georgia Meloniová.

Ursula von der Leyenová

V EÚ sa rozdeľuje moc, Slovensko bude zastupovať Pellegrini

17.06.2024 06:00

Prezident Peter Pellegrini dnes odcestuje do Bruselu, aby zastupoval Slovensko na neformálnom summite Európskej únie.

rozpravkarka2

Tak som sa vrátila... O trochu smutnejšia. Pretože zo sveta sa stratila rozprávka o troch grošoch. Mám pocit, že ju musím znovu nájsť.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 370
Celková čítanosť: 1347611x
Priemerná čítanosť článkov: 3642x

Autor blogu