Rozprávkarka2

Neviem, či je to iba môj osobný vnem. No mám pocit, že je všetko inak. Že sme chudobnejší. Nie, nie na peniaze… Ale na  čas. Na tie každodenné drobné okamihy, ktoré boli korením nášho života. Na chvíle s knihou v kresle. Na teplo deky. Na večerné rozhovory v posteli. Na dotyky…

Dnešné Vianoce ustupujú ako zviera lapené do pasce o krok vzad. Ku stene. Tvária sa, že ani ony na nás nemajú čas. Že im je jedno, čo robíme. Že máme hlavu plnú pracovných, rodinných starostí. Možno ich trochu mrzí, že  budeme kupovať darčeky až na poslednú chvíľu. Chceli by nás mať aspoň o pár dní dlhšie. Pomaznať sa s nami. Dopriať nám – ČAS.

Minule sme boli s tým mojim takmer zákonitým v meste. Vraj nadýchať sa vianočnej nálady. Poprechádzať sa medzi stánkami, dať si medovinku, kúpiť niečo od nejakého uja, čo  ponúka svoj tovar. Lenže u nás sa Vianoce hrajú na Popolušku, ktorá sa skrýva za pecou. Neboli ani stánky, ani medovina, ani ujo. Len poloprázdne námestie, po ktorom sa ponáhľali ľudia. Pripadali mi ako mravce.  Behali z jednej strany na druhú a naháňali…. rozmýšľam, čo. Žeby ten vianočný čas?

Nemyslím si.

Naháňali sa za povinnosťami v zamestnaní, za  zabezpečením rodiny, za prosperitou, prospechom, Niekedy mám pocit, že sa nám Vianoce vytrácajú pomedzi prsty ako piesok.  A tak si prajem, aby sme zachránili aspoň jedno, posledné zrniečko…