Ticho je stále krehkejšie.
Odvracia od nás svoju tvár.
Je ako mesiac v splne.
Čakám,
kedy už začne z neho ubúdať.
Kedy už bude z neho iba kosáčik
uprostred hustej oblohy,
so zamatovou vôňou jasných dní,
keď bolo všetko snehobiele,
no viem,
že sa v tej tme
virtuálneho ticha
stratilo zopár duší.
a ja tiež.
A tak tu iba
počúvam svoje srdce
a dýcham…


Hladanie je na vzdy. Nalez je iba okamih.... ...
Prečo stále hľadáš... ...
Uz ani nie. Iba teraz som si na nu ...
Čafky, mínuskárik... Ty si fakt ...
No jo, ale niekedy je najlepšie stratiť... ...
Celá debata | RSS tejto debaty