Rozprávkarka2

Bolo okrúhle, s dlhým strieborným držadlom, ktorý sa dal rozkladať. Z jednej strany zväčšovalo, z druhej strany ukazovalo svet taký, aký naozaj je – len v zrkadlovom odraze.

Žena ho postavila na konferenčný stolík a otočila k sebe zväčšovacou stranou. Nepýtala sa zrkadla, či je najkrajšia. Nemala na to odvahu. Veď by jej ukázalo len holú pravdu: trpkú vrásku okolo úst, smutné oči a úsmev, ktorý sa dávno stratil… boh vie kam…

Nepýtala sa, no zrkadlo aj tak odpovedalo na jej nevyslovenú otázku:

„Všetko je inak, len ty si si to farbila na ružovo.  Život. Lásku. Vysnívala si si ho – toho muža.  V tvojich snoch bol taký, akého si ho chcela. No v skutočnosti? Mal rád len telo. Duši nerozumel. A keď sa telo zmenilo, zvábilo ho iné.  Neverila si tomu. A stále neveríš. Čo keby si tak  konečne otvorila oči a uvidela realitu v celej jej krutosti?“

Tak žena otvorila oči – a uvidela.  Tú stranu zrkadla, ktorá všetko zväčšovala do obludných rozmerov.

Urobila to najjednoduchšie, čo mohla. Otočila zrkadlo na druhú stranu. Na tú obyčajnú, ktorá ukazovala svet taký, ako naozaj je.

A tam to všetko znovu uvidela: trpkú vrásku okolo svojich úst. Smutné oči. Ale aj iskru v zreničkách. A plaché svetlo.  Stratený úsmev, ktorý sa zrazu našiel. Len tak sa zjavil na perách.  Kto vie, prečo, no zrazu mala odvahu opýtať sa:

„Zrkadielko, zrkadielko, povedz že mi, kto je najkrajší na zemi?“

A zrkadlo odpovedalo:

„Najkrajšia je viera, že každá duša raz nájde odpočinutie. Najkrajšia je láska, ktorá odpúšťa. Najkrajšia je nádej, ktorá verí, že zajtra bude lepšie.“