Rozprávkarka2

Nedávno na dvojke – krásny prírodopisný seriál. Až mi zastavoval dych. O vtákoch. Sťahovavé husi,ktoré presne vedeli, kadiaľ letieť, aby pristali v bezpečnom domove.

Pri nich orly. Snažili sa kŕdeľ husí rozdeliť. Vybrať si tie najmladšie – a zaútočiť. Nedarilo sa im, šík husí bol dosť pevný na to, aby ochránil svojich slabých.

Tak zaútočili na iné vtáky. Na drobné divé kačky. Zopakovali tú istú taktiku. Oddelili tú najvyčerpanejšiu od ostatných. A vo vzduchu sa začalo fascinujúce divadlo. Pravý orlí zápas. Staré orly zaúčali tie mladé.  Vzlietli do výšky, pustili kačku zo zobáka – aby ju chytil do pazúrov iný orol.

Kto vie, čo ju napokon zabilo: stres z tej krvavej hry, alebo orlie zobáky a pazúry.

To fascinujúce divadlo na oblohe malo pre mňa svoje posolstvo. A začala som rozmýšľať, čím som ja. Útočiacim orlom alebo bezbrannou vysilenou kačkou. A či som v šíku, ktorý ma dokáže ochrániť.  Otázka znela celkom jednoducho: s ktorým z tých troch vtákov sa viem najviac stotožniť?

Súcitila som s malou vysilenou kačičkou, fascinoval ma orol. V tomto prípade reprezentovali zlo – a to vie vždy fascinovať. No veľmi som obdivovala husi. Tie, ktoré vedeli ochrániť svojich slabých. A dopraviť ich tam, kde im nič nehrozilo.

Možno, že keby dnes  Ježiš Kristus sedel pre televízorom, spravil by o tých troch vtákov podobenstvo. O krutom orlovi, čo sa hrá so svojou obeťou, až kým ju neutrápi na smrť. O vysilenej  kačke, o ktorú sa nik nestará a  je príliš slabá na to, aby sa vedela sama brániť. O husiach, ktoré poznajú svoje postavenie v kŕdli. A vedia, že povinnosťou najsilnejších je chrániť tých najslabších.