Rozprávkarka2

Telu rozumiem. Vie sa samé brániť. Už je imúnne. Zažilo čarovné chvíle opojení, keď bolo zahrnuté dotykmi. Pohladeniami a láskaním. A potom zažilo aj iné chvíle. Samoty a túžby.  

Telo má svoju vlastnú pamäť, ukrytú v pokožke. Tá presne vie, ktoré ruky k nej patria a ktoré nie. 

Telo sa proste vie brániť samé. Zamkne sa, ak treba. A nevpúšťa. Nikoho. Ani do hlavy, ani do srdca, ani do svojej tajnej záhrady. Inokedy sa zas odomyká. A roztvára sa samé. Pre toho pravého v ten pravý čas.

S dušou je to inak. Duša sa nevie brániť. Duša je otvorená ako kvet. Všetko priijíma. Všetko sa k nej dostane. Jarný dážď. Aj letná búrka. Aj chlad jesennej hmly. A pustošenie zimných mrazov. Nasáva do seba ako morská sasanka. Zväčšuje sa a rastie. A s ňou sa zväčšuje aj to, čo je v nej.

Vnímam to najmä tu vo virtuále. Tie sladké pasce z krásnych slov. Duša sa do nich ľahko chytí. A ľahko v nich uviazne.

Tak sa ju učím brániť. 

„Buď opatrná, moja dušička.. Veď nie je všetko zlato, čo sa blyští..“

.