Rozprávkarka2

Bola som zamilovaná…. jeden, dva, tri, štyri, desať, dvadsať…  x krát.  Tak naozaj, že to otriasalo mojou bytostnou podstatou a duša bola ochotná uletieť z tela, len dva, možno trikrát. 

Moja prvá láska – tá najväčšia, celoživotná,  vydolovala zo mňa prvú zamilovanú báseň. Písala som ju, keď som mala šestnásť.  Ešte aj dnes mi máta v hlave, pred spaním, aj keď si z nej už pamätám iba časť. Znie takto:

     Zahas ma ako cigaretu,

     Ale ma nezlom na dvoje…

     Kým sa mi do snov tiene vpletú,

     Ešte mi vzopni srdce k letu.

     Nech teda je už, ako je.

A adresát, pre ktorého som tú básničku napísala? Život…  On sa stal mojou najväčšou láskou, dával mi najväčšie dary. Mal všetky atribúty rozmaznaného milenca. Bol vrtošivý, občas žiarlivý – keď sa mi do snov priplietla iná láska, občas sebecký a občas veľkorysý. Napriek tomu ma pevne držal v dlaniach – a vlastne ma drží až dodnes. Nepustil ma, nech prišli akékoľvek bolesti, sklamania, slzy z rozchodov, strácaní, aj chuť umrieť – držal ma tak tuho, že mi zostali odtlačky – na duši.

Žiadna iná láska, ktorá prišla po ňom, nebola taká veľká. Aj keď zamilovanosti bolo viac než dosť. Lások vášnivých aj krotkých,  dovolených aj zakázaných.

Jednej z tých zakázaných som napísala ďalšiu báseň:

     Zakazuješ si ma. Zakazujem si ťa.

     Láska aj tak padá cez deravé sitá.

     A tak veľmi mätie. A tak veľmi bolí.

     Stále zbiera dúhu zo zrniečok soli.

     Zakazujem si ťa. Zakazuješ si ma.

     Mrznú vo mne ohne, horí biela zima.
     Nič nám nezostalo z lásky zakázanej.

     Iba smutná túžba a jej ticho slané…

Zakázané lásky bolia. A horia. Ich plameň je vášnivý. Vzbĺkne, ako podpálená slama. Ale tak ako slama – raz aj zhoria. Zhoreli aj tie moje. Nič z nich nezostalo. Dokonca ani popol.

Zostala len tá jediná. Prvá a posledná.

Láska k životu.