Rozsievač času. . . (rozprávky o mojich kvetoch)

29. júla 2014 14:03, Prečítané 4 590x, rozpravkarka2, Rozpravky o mojich kvetoch

,,Máš sa?“ spýtal sa vietor, (zabrnkal pritom do roliet, akoby behal prstom po klávesnici klavíra).
,,Mám sa… boľavo!“ odpovedala mu Calla, čo rástla v črepníku pri okne.

Bolo leto a bolo horúce. Mraky sa hrali s korunami smrekov. Biela sa prelievala s bledomodrou a zelenou. Vtáky si len tak švitorili, pípali svetu svoju vlastnú morzeovku, ktorej nik nerozumel, iba oni.

Calla nemala byť prečo smutná. No bola.

,,Čo sa ti stalo?“ opýtal sa jej vietor.

,,Keď ja ti ani neviem,“ zamyslela sa Calla, ,,len cítim, že príliš rýchlo rastiem. A mám tak málo miesta. Chcela by som viac…“

,,Čoho viac?“ chcel vedieť vietor.

,,Všetkého… Priestoru, vzduchu, leta, slnka, aj teba, no najmä času. Aby som mohla rásť pomalšie a dlhšie.“

,,Prečo pomalšie a dlhšie?“

,,Keď rýchlo rastiem, aj rýchlo zvädnem!“

,,Aha!“ zamyslel sa vietor. ,,To potom potrebuješ Rozsievača času. On môže za všetko, čo čas spôsobí. Za rýchly aj spomalený rast. Za nekonečný smútok. Za príliš krátku radosť. Za večnú túžbu, ktorá nemá konca. Za lásku, čo márne čaká. Za všetko môže on.“

,,On? Och… A kde je teraz?“

,,Iste si kráča svetom, iba tak, ako starý tulák, nohy má dávno bosé, pretože zodral všetky sandále.“

,,Príde aj ku mne?“

,,Príde… Vždy sa vracia tam, kde už raz bol.“

,,Takže bol už aj tu?“

,,Iste… Veď inak by si nerástla tak rýchlo… Rozsial okolo teba priveľa zrniek času – a ty sa teraz bojíš rýchleho zániku!“ hovorí vietor Calle.

,,Ako to, že o mne vieš až tak veľa?“ začudovala sa Calla.

,,Stačí sa na teba pozrieť… Aha, máš slzičku strachu na konci lupňa… Ale neboj sa… Rozsievač času príde a všetko napraví.“

,,Kedy príde?“

,,To je jediné, na čo neviem odpoveď. Čakaj, moja drahá. čakaj.“

Tak Calla čaká…

Čaká a sníva.