Rozprávkarka2

,,Smutno mi je…“  povedal jazmín do vetra, ticho, tichúčko, a ešte tichšie, tak, že ho takmer nebolo počuť.  
A keby aj vravel hlasnejšie, vietor by aj tak nechal jeho slová lietať po záhrade, ako zdrapy vône, ako plač divých labuti, ako šum v tráve.

Dalo sa teda predpokladať, že smútok jazmínu si nikto nevšimol.  Ale nebolo to tak. Všimlo si ho  jazierko, v ktorom sa zrkadlilo zadaždené nebo.
,,Naozaj je ti smutno?“ opýtala sa voda jazmínu. 
,,Je…“ zašumel…
,,A prečo?“ chcela vedieť.
,,Okvetie zo mňa padá… Je ma stále menej.“
,,To nie je pravda, práve naopak,“ utešuje ho voda. ,,Je ťa stále viac.“
,,To vravíš iba tak, aby si zahnala moj žial. Ale ja vidím, že zo mňa padajú lupne, pozri sa, tieto biele, poletujú aj na tebou…“
,,Áno, vidím ich, sú ako sneh, rovnako krehké a nádherné. Mám rada, keď padnú na moju hladinu. Môžem ich potom kolísať.“
,,Aspoň vidíš, prečo mi je smutno. Ubúda z mojej krásy. Ako som povedal, je ma stále menej.“
„Nie, môj milý, je to tak, ako som povedala ja: je ťa stále viac. Iba si málo pamätáš.“
„A čo by som si mal pamätať?“
„Minulé leto… To si bol iba malý výhonok, mal si tri prútiky a kvetov tak za jednu ľudskú hrsť. Pozri sa, čo sa s tebou stalo… Rozrástol si sa. Si raz tak veľký, prútikov je viac a kvetov celé more.“
,,Kdeže…“ namietol jazmín. ,,Ty ma chceš iba uchlácholiť, utešiť. Alebo mi vidíš do snov. Pretože snívam o tom, aby som bol taký, ako hovoríš.“
,,Nevidím do Tvojich snov, vidím Teba.“ namietla voda z jazierka. ,,Ale zdá sa mi, že Ty si príliš skromný. Alebo slepý. Pozeráš sa na druhých a na seba nie.“
,,To máš pravdu.“ súhlasil jazmín. ,,Dívam sa na ružu, kvitne tak krásne na červeno, až jej závidím. A závidím aj rododendronu. Ten je tiež obsypaný kvetmi. A divým ľaliám. Pozri sa, ako majestátne rastú do oblohy. Závidím dokonca aj sedmokráskam, pretože je ich plný trávnik.“
,,Prečo sa dívaš na druhých? Pozri sa sám na seba!“ šumí nespokojne voda.
,,Ako sa mám na seba dívať? Nie je tu predsa žiadne zrkadlo.“
,,Ja som tvoje zrkadlo… Zohni sa ku mne a zbadáš to, čo si doteraz neuzrel.

Jazmín ju poslúchol. Sklonil sa nad jazierko – uvidel krásne rozkvitnutý krík, s bielymi, chvejúcimi sa lupňami, mohutný, veľký, plný zelenkastej sviežosti.
,,Ach,“ šepol… ,,Naozaj som to ja?
,,Naozaj si to ty!“ zasmiala sa voda. ,,Keby si bol narcis, povedala by som Ti jeden starý príbeh o chlapcovi, ktorý sa zamiloval sám do seba, pretože sa príliš dlho pozeral na svoj obraz na hladine potoka. Ty však nie si narcis, preto Ti poviem niečo iné: dívaj sa po všetkých kvetoch v záhrade, môžeš im pokojne aj závidieť, keď však budeš cítiť, že závisti je priveľa a prerastá tvoje srdce, pozri sa sám na seba. A budeš vidieť, že aj Ty máš byť na čo hrdý.