Rozprávkarka2

Príbeh prvý

Príchádzajú spolu na zástavku. Nerovný pár, hoci sa zdá, že sú rovesníci, šesťdesiatnici, možno sedemdesiatnici. On je vysoký, štíhly elegán, moderne oblečený do riflí bielej farby a svetlomodrého trička. Cítiť z neho vôňu klasickej vody po holení. Biele vlasy má podstrihnuté, upravené. Srší vitalitou a zdravím.

Ona je jeho pravý opak. Vidno, že je chorá. Musí opierať svoje nízke, obézne telo o barly, Napuchnuté nohy ju nevládzu niesť. Očividne ju trápi zdravie, možno aj preto nedbá o seba. Staré ošúchané legíny obopínajú jej  objemné nohy. Veľké voľné tričko neskrýva, že je v páse príliš hrubá.

Smerujú ku mne, na lavičku. Kúsok odo mňa zastavia.

„Poď, prejdeme sa ešte kúsok,“ vraví vysoký muž svojej polovičke,

„Nevládzem, nohy ma bolia.“

„Veď pôjdeme iba kúsok, do kaviarne, dáme si kávu so zákuskom,“ muž očividne sníva o obyčajných príjemnostiach všedného dňa, aké si dopraje takmer každý človek.

No žena krúti hlavou:

„Nie, nedošla by som tam, tie nohy ma naozaj veľmi bolia. Ale keď chceš, choď sám. ja si sadnem na lavičku tu vedľa mladej panej (ukazuje na mňa). Daj si kávu aj zákusok, niečo si kúp a potom sa vráť.“

Muž nič nepovie. Len pomôže svojej žene posadiť sa na lavičku. Vezme jej barly a postaví sa vedľa nej, Vzdá sa kávy aj zákusku a čaká pri nej. Neobzerá sa po iných ženách. Má starosť len o tú svoju, zostarnutú, napuchnutú, pribratú, chorú. Keď príde autobus, poprosí šoféra, aby trochu počkal. Potom podá svojej žene barly, pomôže jej nastúpiť – a obaja sa stratia v jame času…

Príbeh druhý

Zaklope na dvere dohodnuté znamenie. Trikrát dlho, raz krátko. Pred tým, než sa otvoria dvere, si naposledy prejde po krátkych vlasoch. Vie, ako vyzerá. Pred päťdesiatkou je ešte stále celkom súca, aj keď jej pás už dávno nie je štíhly.  No vie aj to, že aj jej čas už odratáva hodiny. Starne. A tak si chce užiť  Potajomky. So susedom, za ktorým už dvadsať rokov chodí. Je jej jedno, že má doma muža a tri deti. Má svoju veľkú, celoživotnú lásku, pre tú by bola schopná zradiť aj anjela a diabla dokopy.Na ničom inom nezáleží, len aby sa dvere pred ňou otvorili a ona si mohla užiť pár chvíľok ukradnutého šťastia.

Vie, presne, komu to šťastie kradne. Pretože jej „veľká láska“ má tiež doma ženu a deti. Vie, že ich nikdy neopustí, Veľakrát jej povedal, že je dobrá len do postele, ale do svojej chalupy by ju nechcel.

Každá iná by sa po takých slovách otočila na opätku a s hrdosťou odišla. Ona nie. Je ochotná znášať všetko, poníženie, aj odstrkovanie. Dôvod? Snáď ten kúsok šťastia a zadosťučinenie, že ho ukradla tej druhej,

Dvere sa otvoria, Užije si svoju chvíľu, naplno, nenásytne. Potom sa svojho drahého opýta:

„Prečo ma niekedy nevezmeš na kávu alebo do reštaurácie?“

„Nechcem, aby ma s Tebou videl niekto v meste.“ zaznie odpoveď od jej milovaného. „Ty si vydatá, ja ženatý, dostala si to, po čo si prišla – a teraz choď.“

Krutá a triezva pravda.

No napriek tomu o ňom tvrdí, že je skutočnou, pavou láskou jej života.