Mám z nich zimomriavky. Aj triašku. Vedia mi zastaviť dych v hrdle. A vohnať slzy do očí. Siahnuť na srdce.
Sú to len slová. Ale aké slová… Slová mojich priateľov. Básnikov. Občas sa mi zdá, akoby dnešná doba nemala na nich čas. Akoby mala čas iba na hrôzy hrozby, vojnu, násilie, krv. Ich slová sú pre mňa dôkazom, že svet ešte nie je bez duše. Pretože má ich – básnikov.
Jožko Dzuriak
Mala som šestnásť rokov, keď som prvýkrát čítala jeho verše. Červenala som sa pri nich, aj keď neboli určené mne. No sila básnického génia tkvie práve v tom. Že aj keď je báseň lásky venovaná inej žene, vnímate ju, akoby bola písaná iba pre vás. Jožkove básne čítam stále. Stále ich mám rada. Tu je jedna z nich.
NA ROZLÚČKU
Ostalo Slnko,
dážď sa kĺže k Zemi.
Slová sa ticho túlia
do seba.
Myslel som:
– Bože, ako dobre je mi.
Nevedel som,
že zhasla pahreba…
Že v diaľke už
len kvety svoje pradú.
Sklonené v smútku
hľadia na vázu…
Zapúšťal som si zase
novú bradu
a nerozumel
Tvojmu obrazu.
V humne som kosil
biele margaréty.
Silný dážď padal
z neba na päste.
Nechodila si,
kým som zbieral kvety.
Zakrvavil som
oslou zápästie.
Len vietor kvílil
v pätke kosiská.
V zavretom nebi
popol zapískal
a ja som ešte
vôbec netušil,
že krv raz stuhne
v spleti mnohých žíl,
keď nadýchneš sa
na poslednú púť.
Kážu mi na tú chvíľu
zabudnúť…
Ale ja viem,
že dych sa nevráti.
Ostaneš navždy
v mojom objatí
a ponoríš sa
v tichu do ticha.
Si stále so mnou,
aj keď nedýchaš…
x x x
Milada Capová
Miladku poznám iba krátko. Dal nás dohromady facebook. Neviem, kto si koho pridal, či ja ju, alebo ona mňa. No jedného dňa sa mi na obrazovke objavila jej báseň. A moje srdce znovu prežívalo to zvlaštne čaro. Deja vu. Písala tak, akoby videla priamo do mňa. Do môjho srdca, mojej duše. Akoby cítila to, čo ja. Akoby plakala vedy, kedy ja. Ako keby sa smiala vtedy, kedy ja. Jej poézia je silná ako ranná káva.
Noc šumí ako morský príliv
Ale môj drahý nevie spať…
Nepokoj v jeho srdci kvíli
pod stromom,kde ho preklial had…
To moja túžba premenila
na súmrak tiché svitanie…
V slabosti zreje Tvoja chvíľa
keď k rane jazva pristane…
Tak berieš, čo ma ženou robí
berieš si moje ústa, vlasy
a dáš mi život do staroby?
Ak nás to,Bože,ozaj spasí
tak mi ber,koľko musíš brať…
Nevyzleč strom,čo pre mňa plače…
To v mojom pekle driemal pád…
to ja som mala seba radšej
to mne príď slová počítať…
Už dopraj láske v spánku ticho…
Aj mužovi, čo práve vzdychol
že pri kaplnke chradne sad…
Celá debata | RSS tejto debaty