Rozprávkarka2

Samota vraj ešte nikdy nikomu neuškodila, najmä ak je dobrovoľná. Nuž také dobrovoľné vyhnanstvo v samote prežívam aj ja. Je dobré žiť na konci sveta, t.j. v mojej chalúpke.

To na konci sveta nie je len symbolika. Chalúpka naozaj stoji na hranici. Na tej pomyslenej hranici, kde sa končí svet veľkomiest, svetiel, reklám, ruchu, a začína sa svet ticha a trávy.

Hneď od prvej chvíle, ako som sem prišla, som vedela, že toto miesto budem milovať. Že tu nájdem domov nielen ja, ale aj moje rozprávky.

A tak som nežná vždy, keď sa dívam na všetko tu dookola. Keď vidím trsy divokej trávy v starej záhrade za plotom. Tráva je až po pás a sú v nej vyšliapané malé cestičky. Svoj raj lásky si tam našli všetky túlavé zvieratá z okolia, mačky, psy, ukáže sa aj kuna. Je zvláštne, že sa ma neboja a ja sa nebojím ich. Cez plot sa tlačia do môjho kráľovstva staré jablone, taktiež ich nikto neošetruje. Jabĺčka padajú a vždy keď dopadnú na zem, sa ozve buchnutie. A môj svet je plný jablkovej vône. Ak pamätníci neklamú, tak by sa mal jablkový sad dožiť polstoročia, čo je dôvod na oslavu.  Prahne po majiteľovi, ktorý už zrejme naňho dávno zabudol a ani nevie, ako chutia jeho jabĺčka.

Zato ja viem!

Poznám svoj koniec sveta. Viem, ako vonia. Viem, že tu som doma.